casove nasledky vsetkych moznych krokov, odvodenych od pociatocneho, so vsetkymi ich odrazmi na sachovnici. No aj tento priklad iba vzdialene pripomina schemu vnimania casopriestoru, ktora je neporovnatelne zlozitejsia.
Okamzite si uvedomit zakony i priciny, riadiace hmotne procesy v danom momente, odrazit ich spravne v logickom stupni poznania a zaroven predpokladat ich vyvoj v najhlbsej buducnosti — to znamena vnimat cas opriestor a pritazlivost, co dava cloveku neobmedzenu moc nad prirodou.
Toto vsetko mi chodilo po ume. Ani som nezbadal, kedy pedagog prestal suhaja ucit a na obrazovke vyvolal obrazky niekolkoposchodovych formul a rovnic. Samojlov este vacsmi ozil. Akademik i napriek odlisnym sposobom matematickeho vyjadrovania zakonov na Zemi a na Griade instinktivne postihol zmysel griadskych rovnic. Ponahlal sa k pedagogovi a zacal sa s nim naruzivo priet. Sprvoti Griadan iba neucastnene kyval hlavou, no potom mu Samojlov akiste zadrel do ziveho: na obrazovke sa znovu zamihali znaky, sposobujuce nudu. Do rozhovoru sa zamiesal aj clovek s jazvou.
Dost! To nie je pre mna. Odohnal som vsetok strach a obavy a rozhodol som sa konat na vlastnu past. Vyuzil som to, ze na mna zabudli, tichucko som vyklzol z poslucharne a ocitol som sa na sirokej chodbe, zaliatej matoznym svetlom neviditelnych lamp. V dialke sa cez mnozstvo priezracnych stien nejasne crtala obrovska budova Kruhov mnohotvarnosti. „Nech sa deje, co chce!” povedal som si, chytro som presiel cez chodbu a energicky som zahol do prvej bocnej chodby. A zaraz som sa dostal do slepej ulicky, lepsie povedane: do velkeho vyklenku v stene. Bola tu takmer uplna tma.
Ked som sa rozhladel, bezmala som vykrikol: vo vyklenku bola modrasta priezracna gula! Dnu v nej stalo kreslo a nevelky pult s dvoma radmi roznofarebnych gombiciek. „Lietajuci pristroj,” zaradoval som sa a prikrocil som blizsie. Na guli, na strane obratenej ku stene, bolo vidno cierny disk. Opatrne som ho otocil: v strednej casti sa otvoril doteraz neviditelny priklop. Vosiel som dnu, sadol som si do kresla a zacal som sa obzerat. Ledva pocutelne bzucal nad radmi gombiciek pristroj a zahadne tam zmurkalo cervenkaste svetlo. „Je to bezpochyby lietajuci pristroj,” hutal som. „No ako s nim vyletim z budovy?” Vtom sa zhora zacalo liat jasne svetlo. Zdvihol som hlavu a zazrel som obrovsky kuzelovity lievik smerujuci nahor. Pri pohlade na kusok tmavofialovej oblohy nad hrdlom lievika sa mi rozbuchalo srdce. To bola sloboda! Pochopil som, ze som cirou nahodou objavil priechod do vonkajsieho sveta, za hranice Trozy.
Obcas sa vysoko hore mihali nejasne siluety a krizovali cez moje zorne pole. Zrejme som sa dostal do tunela vo chvili, ked ho otvorili pre spojenie s druhymi mestami Griady.
Iba na sekundu som zavahal. Potom som opatrne stisol gombicku v dolnom rade — hnedu so zltym pa sikom. Nasledoval silny otras. Zazmuril som oci, ale ked som ich otvoril, zistil som, ze sa nestalo nic nezvycajneho, ak neberieme do uvahy to, ze sa pristroj otriasol tak mocne, akoby bol zivy.
Pohladom som opat prebehol po radoch riadiacich gombiciek a vtom som sa zastavil pri dolnom lavom gombiku s fialovym pasikom. „Obloha,” blyslo mi hlavou a mimovolne som stisol gombik. Pristroj nad pultom sa hned hlasno rozbzucal. Aparat nadskocil. Obklopila ma uplna tma. No hned nato ma priam oslepila zaplava svetla. Znovu som zavrel oci a vtiahol som hlavu medzi plecia. A vtedy som s uzasom zbadal, ze rychlo stupam do vysky nad znamou lesklou rovinou.
„Teda tak sa veci maju,” pomyslel som si v radostnom pomykove.
„No ako sa riadi tento pristroj?” Pult sa vobec neponasal na riadiaci panel „vajca”, na ktorom som sa kedysi pokusal uletiet zltocervenym. Nerozhodne som stlacil podaktore gombicky, lebo som sa bal noveho podfuku. Potom som stisol gombicku so sivym pasikom — gula silno zabrzdila a ja som si mocne udrel hlavu o prednu stenu. Zelena gombicka zasa popchla pristroj dopredu ako zavodneho kona. Vysledkom tohto pokusu bol silny uder do zatylka od vysokeho operadla kresla.
Zacal som teda narabat gombickami opatrnejsie. Trocha som porozmyslal a prisiel som na to, ze vsetky gombicky dolneho radu napravo od bieleho znizuju rychlost letu, tie nalavo ju zvysuju. Teraz mi zostal este horny rad. Lava krajna gombicka usmernovala gulu doprava, susedna gombicka nahor, prava krajna gombicka nadol. Ukazalo sa, ze riadenie pristroja nie je zlozite. Vydychol som si volnejsie a obzrel som sa. Co som zazrel, ma nalakalo. Troza mizla za obzorom a okolo mna, podo mnou i nado mnou ticho letelo mnozstvo takych istych gul. V suvislom prude leteli jednym smerom na juh. Kam letia? Coze je to za tajomne hromadne stahovanie? Skusim sa pripojit k nim.
Slnko uz takmer zapadlo a stred Galaxie sa este jasnejsie rozziaril.
Na obzore sa zjavil husty oranzovofialovy zavoj hmly; priblizoval sa a bol stale priezracnejsi. A znovu som videl nekonecny Fialovy ocean, pobrezie, posiate stupnovitymi pavilonmi, pocul som buracanie vysokanskeho priboja.
Pri pobreznej ciare griadske gule prudko klesali takmer na hreben vin a leteli v tom istom suvislom prude smerom na otvorene more. Zacal som sa citit medzi nimi osamoteny. V sluchadlach bolo pocut tisicoraku vravu — to sa rozpravali medzi sebou bytosti, sediace v gulach. Striebriste hlasy Griadaniek dali sa lahko rozoznat od tvrdych, kovovych muzskych hlasov. Mna si nik nevsimal; akiste ma pokladali za jedneho z nich.
Jeden pristroj preletel tak nizko, ze som jasne rozpoznal Griadana s chladno sa lesknucimi ocami, ktory rozpraval cosi starsej Griadanke. Celkom nahodou pozrel na mna, zmlkol a od udivu otvoril vtacie usta.
O takej bytosti, ako som ja, sa mu iste nikdy ani nesnivalo. Chcel si ma lepsie pozriet, no vtom ho zaclonila druha gula, ktora sa vopchala medzi nas. Cez stenu tejto novej gule hladeli na mna zname oci. Viara!
Tak som sa jej potesil, ze som zacal zivo gestikulovat a vykrikovat pozdravne slova a pritom som zabudol, ze ma nepocuje. No Viara si uz aj pripevnila lingvisticky aparat a konecne som sa s nou mohol dorozumiet.
— Kdeze sa vali tento prud? — spytal som sa.
Miesto odpovede usmernila svoju gulu nahor. Nasledoval som ju.
Vystupili sme vari do tristometrovej vysky.
— Vidis? — zacul som jej cisty hlas. — To su Ostrovy oddychu.
Vpredu sa priam z mora vynorili ostrovy, pokryte bujnym rastlinstvom. Zacinal som chapat, kde sa Griadania tak nahlia.
Po niekolkych minutach letu spustili sme sa na luku posiatu nevidanymi tropickymi kvetmi. V lahunkom vanku sa lenivo knisali cervenkastozelene koruny obrovskych stromov, ktore pripominali okolikate palmy. V medzerach medzi kmenmi bolo vidno ocean, ktory sa trblietal v lucoch galaktickeho svetla, ako 1pusty breh, obrubeny penou priboja.
Gule s Griadanmi sypali sa zhora ani hrach. Po pristati Griadania opustali aparaty a ponahlali sa dalej na ostrov.
Preco si tu a nie v Troze? — Zacul som oneskorenu Viarinu otazku.
Pustil ma clovek s jazvou, — zaciganil som a s prehnanou pozorno stou som sa dival na vtacika, ktory mi pripominal miniaturnu labut. Bezstarostne si spieval a poletoval v korune najblizsieho stromu. Viara mi spytavo pozrela do ocu, i pochopil som: vie, ze to nie je pravda.
— Pozemstan porusil Harmonicky poriadok zivota, — povedala ticho Griadanka. — Elc a Jugd ta poslu na ladove pustatiny Zelsy. Musis odletiet na Velky juhozapadny ostrov.
Zasa ten Velky juhozapadny ostrov! Konecne sa dozviem tajomstvo tohto ostrova! Nastojcivo sa vypytujem Viary, no ona mi odpoveda zahadnymi slovami: Prisli z Velkej mnohotvarnosti…
Kto?
— Modra gula… Nic nechapem.
Viara ide popredu, rozhrna huste kriky. Necakane vychadzame na kraj velkeho parku. Pred nami sa otvorila siroka alej, vysadena kriakmi. Ich vonave kvety sa podobali modrym ruziam. Vsade sa mihaju postavy Griadanov a Griadaniek, pocut tiche hlasy. A na pozadi toho vsetkeho sa ozyvaju zvlastne melodicke zvuky, ktore prichadzaju odkialsi zvrchu. Semtam cneju podivuhodne lahke budovy — istotne zabavne alebo sportove podniky.
O par krokov dalej sme narazili na skupinu mlciacich Griadanov.
Tesne obstupili nevelke ihrisko, pripominajuce sportovu arenu. Niekdlko desiatok obnazenych tmavobronzovych postav akoby sa pretekalo v skoku.
Pri zvukoch tahavej melodie neviditelneho nastroja urobia vzdy styripat rychlych krokov a jeden za druhym ako vtaci preletuju ponad priecne brvno.
Skoky do vysky su fantasticke: tri a pol alebo styri metre!
Obdalec druha skupina tak isto mlcky a po poriadku skace do dialky.
Neviditelny organ tahavo vzdycha, jeho zvuk vyvolava tiesen, ale akoby posilnoval sportovcov a nutil ich robit strnastmetrove skoky.
Este nikdy som nevidel taketo zapolenie. Nieto tu ani sportovej odvahy, ani bodrych, veselych tvari, ani
