staras o osud pozemstana? Ved aj ty si z triedy Poznavatelov?
Griadanka dost dlho mlci, zrejme vnika do zmyslu mojej otazky. Potom mi stisla ruku tak, az mi dych zaseklo. Oci jej cudno ziaria.
— Clovek Zeme! Mas nedokonaly rozum, ale si… ako ti, co prisli z Velkej mnohotvarnosti…
Zrazu ma pritiahla k sebe. Dlho mlcim od prekvapenia. Tento necakany prejav svojraznych citov Griadanky ma zastihol nepripraveneho. Z hlbky mojej bytosti sa dviha priduseny odpor. V krvi sa ozval hlas nespocetnych pokoleni pozemskych predkov, ktory vyvolava biologicky odpor k bytostiam celkom ineho rodu.
Prudko som sa odtiahol od Viary a presiel som na palubu lode. No ona pozera za mnou tak zvlastne… V jej ociach akoby sa odzrkadlovala nevypovedana bolest.
Potom Griadanka dvihla ruku na pozdrav, povedala Dzirgovi tri kratke slova a rychlo zamierila dovnutra ostrova.
Vdacne pozeram za nou a rozmyslam o pricinach, ktore nutili tuto Griadanku, aby ma chranila. Potom sa mi myslienky prenasaju do nekonecnej dialky, k milovanej Zemi! Ako davno som tam nebol! Ani sa mi verit nechce, ze Zem este jestvuje! Mila Zem! Vznasas sa este v bezhranicnom Vesmire po velkej galaktickej ceste? Spominam si na Lidu. Keby som ju mohol zazriet aspon kutikom oka! Srdce mi zaliala tepla vlna.
Dzirg ma opatrne podrmal za plece a posunkom ma zavolal do kabiny. V kabine je ticho a utulne. Stvorcovy pult sa mihoce svetielkami. Hukot oceanu takmer nepocut — tlmia ho zvukotesne priecky. Dzirg si sadol za pult a otaca nahor zlty kruhovy vysek. Az ma myklo od nahleho prekvapenia, lebo nasa kabina sa necujne spustila dolu, takmer do jednej roviny s palubou. Este jedno skrutenie vysece a dazdnikovita antena s tichym sumom zmizla dnu v lodi. Na palube zostal iba elektromagneticky vlnovy prijimac, podobny hribu. Dovtipil som sa, ze lod pohana elektromagneticka energia.
Ovalna strana kabiny je priezracna ako kristal. Cez nu velmi dobre vidno, ako v dialke miznu brehy Ostrovov oddychu. Pomaly miznu za obzorom i svetla zabavnych lodi.
Prijimac energie upokojujuco vrci. Asi pol hodiny plavame na severozapad. Lod ako obrovity vtak vzlieta na hrebene vln. Ale aka zvlastnost!
Hoci sa po oceane valia obrovske vlny, kolisanie skoro vobec necitit. Ked sa vodne hory priblizia na stodvesto metrov k lodi, zacnu slabnut, su takmer nehybne a polahky opadavaju.
— Preco necitit kolisanie? — prekvapeno sa spytujem Dzirga.
— Tazka energia, — odpoveda strucne Griadan a ukazuje na cierne lievikovite trubky, pripevnene dolu na bokoch lode. Su to urcite velmi silne gravitonove ziarice, ktore zosilnuju pritazlivost vo velkom okruhu okolo lode.
Ked som sa pozrel na krivky, ktore sa mihali v ovale smerovej obrazovky, Dzirg sa obratil ku mne:
— Sumracne planiny su pod nami. Ponarame sa. Prsty mu vrtko zacali behat po riadiacich klavesoch.
Lod sa navidomoci meni. Nasa kabina sa este vacsmi spusta do lode, ale boky lezu nahor a pevne sa zomkynaju nad hlavou. Lod sa uz uplne podoba na rybu. Hribovity prijimac energie na korme dava lodi vyzor velryby.
4
Deti oceanu
Fialovy zivel nas obklopuje zo vsetkych stran. Cim hlbsie sa ponarame, tym je voda modrejsia. Na chvilu tmavne. Sme v hlbke Tisicpatsto metrov. Necakane sa zacne rozlievat modraste sere svetlo. Spustame sa este o styri kilometre nizsie. Sumrak trocha hustne a nadobuda zeleny nadych. Okolo lode sa prechadzaju cele krdle podivnych morskych zverov.
Napokon sme makko prisadli na dno oceanu. Navokol sa rozprestiera rovina, porastena nevidanymi vodnymi rastlinami. Vyzeraju velmi cudesne v neobvyklom zelenom svetle. Teraz zacinam chapat, preco nazyvaju tieto miesta Sumracnymi planinami. Vladne tu prijemny modrozeleny serosvit. Ale voda je neuveritelne priezracna! Priezracnej sia ako destilovana voda z pozemskej lekarne. V okruhu tristo metrov zretelne do najmensich podrobnosti vidim rastlinstvo na dne.
Ale skadial sa berie tu v dvanastkilometrovej hlbke toto modraste svetlo? Ved v oceanskych hlbkach na Zemi vladne vecna tma. Alebo je toto osvetlenie dielom ruk rozumnych bytosti?
Dzirg mi posunkom ukazuje, ze musime plavat na juhovychod a spytavo na mna pozera. Prvy raz som si vsimol, ze ma zive sivofialove oci, plne umu a odvahy. Bol som ohromeny. Ani u jedneho Poznavatela, ba u ziadneho Griadana, ktoreho som doteraz stretol, som nevidel taketo „ludske” oci. Znamena to, ze nie je Poznava tel? Potom iste patri k podmorskym Griadanom?
— Dobre, — vravim mu. — Plnou parou vpred!
Dzirg zapol osvetlenie a okolo nasej lode sa rozsypali cele snopy svetla. A okolie zrazu ozilo: na vsetky strany sa sialeno zenu zvlastne ryby.
Keby som sa pokusil opisat ich, znamenalo by to podat vam celkom skreslene, blede predstavy o oceanskych zivocichoch Griady. Niektore ryby trochu pripominaju zemske tuniaky, makrely alebo ostrieze. Na dne lezia ploske ryby velke ako poriadna velryba a lenivo pohybuju plutvarni. Vacsina morskych zivocichov, ktore plavaju okolo lode, sa vobec nepodoba na zemske. Vtom sa z hustavy fialovomodrych rastlin vynorila obrovska humrovita obluda, velka ako slon, a uprela chladne trojuholnikove oci na lod. Potom sa obrovske clankovite klepeta obludy stiahli a znezrady sa rychlo vrhla na nas.
Rozlahol sa duty uder, mimovolne som skrikol od strachu i odporu a odskocil som od priezracnej steny. Obluda stisla lod vo svojich klepetach ako nemluvniatko a zacala ju triast a hojdat. Cely sa chvejem a pozeram na jej rozplestenu papulu, na ktorej horia dve nezvycajne trojuholnikove oci, plne nekonecnej zloby.
Dzirg hladel na mna zboku, usmieval sa a vysvetloval.
— To je hlbinny dravec akugor. Prepol cosi na pulte. Lod sa zacala obalovat do oslepujuceho modreho jasu, od ktoreho sa cloveku mari v ociach. Obluda, preniknuta modrymi bleskami, sa krcovito stiahla, vypustila lod z objatia a ozlomkrky upalovala do podmorskych hustav.
Potom sa lod zacala menit na svojrazny hydromobil. Vyrasth jej kridla — plutvy. A uz letime po podmorskom pralese, necujne rozrazame podivne porasty vodnych rastlin. Obrovske tuponose ryby sa panicky rozbiehaju pred nami. Niektore bezhlavo tlcu do priezracnych stien kabiny a zaraz i odskakuju nabok. Na jednej zakrute sme nabehli na velikanske zviera, z ktoreho sa vyklulo cosi podobne nasmu rakovi. Hydromobil sa mocne zachvel.
Osvetlenie onedlho zhaslo. Uz ho nebolo treba. Modrozeleny sumrak sa zmenil na makke oranzovozlate svetlo, ktore sa jednostaj zosilnovalo. Odkial bolo to svetlo?
Nahle sa dzungla rozostupila. Kam zrak dovidi, rozkladaju sa pred nami obrobene nivy. Pravidelne rady cervenkavomodrych rastlin sa tiahnu do hmlistej dialky, kde vidno svetla.
Po nivach kraca velke kovove elektronkove zariadenie, vysoke ako dvojposchodovy dom. Trochu mi pripomina pozemsky kombajn na zber zemiakov. Zaiste je to dialkove riadeny automat. Ale nie, ukazalo sa, ze tam pracuju dva tiene, ktore akiste diriguju pohyby stroja. Okolo kombajna sa kruti nekonecny pas transportera, na ktory neprestajne padaju vodne rastliny, odtate nozovitym mechanizmom. Prud vodnych rastlin mizne v utrobach stroja. Hotove vyrobky postupuju do zasobnikov, pripnutych za kombajnom.
V dialke vidno este zopar takych istych kombajnov a inych strojov.
Nalavo od nas, celkom nad dnom, po poliach chodia, ci lepsie povedane plavaju podmorski Griadania. Starostlivo prezeraju vodne rastliny.
Akiste to budu agronomovia.
More svetiel sa rozlieva stale sirsie. Pred nami sa otvorila nezabudnutelna panorama: rozlahle podmorske mesto, prikryte rozmernou izolacnou kupolou. Cez kristalovo cistu hmotu ochrannych stien jasne vidno podobne stupnovite budovy ako v Troze. Je to neobycajne zvlastne, vidiet uprostred morskych zivlov jasne osvetlene ulice, bulvary, namestia, na pozadi ktorych sa podchvilou mihaju ryby a rozlicne hlbokomorske tvory.
Ochranna kupola sa vypinala do niekolkokilometrovej dialky a cnela do vysky dvoch kilometrov. Na com sa drzi tato kupola? Aha, tu su desiatky, ba mozno stovky tenuckych stlpov. Pozeram spytavo na Dzirga a ukazujem mu krehke, nespolahlive podpery.
— Stlpy su z mezonovej hmoty, — odvetil mi nakratko a zacal postupne spomalovat beh hydromobila.
Uz sme skoro dosiahli mury mesta. Coraz castejsie stretavame Griadanov. S velkym zaujmom si prezeram
