jedineho ziveho usmevu! Divaci i sportovci su rovnako lahostajni, flegmaticki a mlcanlivi. Nevdojak si spominam na pozemske stadiony, kypiace zivotom, najma na Velky olypmijsky stadion v dnoch otvorenia Vsesvetovej spartakiady: more veselosti, mladeho nadsenia, piesni, smiechu! Nie, tu je to akesi naskrze inkasie.
Ani som nezbadal, kde zmizla Viara, a teraz som rozmyslal, ako ju najst. Zamieril som k budove s priezracnou kupolou v nadeji, ze ju tam najdem. Opatrne obchadzam skupinu Poznavatelov, zaujatych cimsi, podobnym gymnastike: stisnuti vo zvlastnych pristrojoch a vystuzeniach s prekvapujucou vytrvalostou cvicia jednu a tu istu zostavu pri rovnomerne znejucom zvuku, ktory vychadza z ciernej truhlicky, pripevnenej na vysokom podstavci. Prevladajucim cvikom su konvulzivne pohyby ruk a noh so sucasnym otacanim hlavy takmer o stoosemdesiat stupnov! Nevdojak som zastal, udiveny tymto pohladom. Pochmurna, placliva melodia ocaruva cloveka, i prichytil som sa pri tom, ze sa pokusam urobit nezmyselny cvik.
Vchadzam do budovy s priezracnou kupolou. Sala je napchata do posledneho miesta. Poznavatelia v sustrednych radoch obklopuju striebristy podstavec. Nie je mi zatial jasne, naco sa tu zhromazdili. Vtom sa zacala ozyvat tahava, uspavajuca hudba. Poznavatelia sa s prizmurenymi ocami zacali kyvat do taktu hudby. Na podstavec vystupil vysoky Griadan s jemnou zduchovnelou tvarou a vystrel ruky dopredu. Uspavajucu hudbu vystriedali rezke a ciste zvuky. Celych desat minut sa marne namaham zachytit melodiu: nebola to hudba v nasom pozemskom ponati — hudba, ktora dava ludom v ysoky esteticky zazitok, lez bola to obycajna zostava urcitych zvukovych kmitov, ktorych frekvencia sa vse znizovala a vse zasa zvysovala az po sotva zachytitelne tony, ktore dosahovali ku prahu pocutelnosti ludskeho sluchu. S obavami pocitujem, ze aj moje mozgove a sluchove centrum sa zacina podrobovat tomuto zvukovemu kmitaniu. Uz vo mne zuri zaplava zvukov, ktora akoby mi chcela roztrhnut usne bubienky.
Nevydrzal som, zapchal som si usi a zazmuril oci. Vsetko stichlo.
Pozorujem Poznavatelov: blazene sa knisu, sleduju „spevaka” na podstavci, ktory vydava prenikave tenke zvuky. Pochytil ma strach a rychlo som vybehol zo saly.
Tak teda toto ma byt umenie supervysokej civilizacie, ako tvrdi Samo j lov! Ako sa zda, Poznavatelia vykliestili zivu dusu nielen tym, co pracuju v mestach, na dne mori, vo Vesmire… Aj seba zbavili radosti skutocneho plodneho zivota. Ved to, co som videl, to veru nebolo umenie! Miesto peknej, velmi prijemnej hudby, pramena duchovneho pozitku, iba akasi sustava zvukoveho kmitania, ktore posobi na mozgove centra, miesto sportu a zuslachtovania tela, zautomatizovana zostava nezmyselnych cvikov. Vsetko hovorilo o akomsi racionalistickom systeme, ktory kedysi mozno mal zmysel: uchranit Poznavatelov, ktori boli cele starocia zaujati namahavou dusevnou pracou, od degeneracie a nebezpecenstva nadmerneho rozvoja mozgu.
Podla mojho nazoru bol vsak teraz tento system na nepoznanie spotvoreny.
… V zamysleni som ani nespozoroval, ako som prisiel k pobreznej terase. V bohatej tropickej zeleni stali pavilony a besiedky, z ktorych vychadzal akysi nejasny cvengot a zname vzdychave tony „hudby”. Podisiel 12 177 som celkom blizko k jednemu pavilonu, rukami som rozhrnul suvislu stenu zelene, ktora padala zo strechy, a opatrne som nazrel dovnutra. Necakany pohlad mnou otriasol do hlbky duse. V hustom sere, ktore vytvarali steny zo zelene rastlin, stala v strede pavilonu kuzelovita nadoba — lepsie povedane nebola to ani nadoba, lez tisice trubkovitych nadob, spojenych vedno tak, ze tvorili akysi precudesny fantasticky strom. Od hrby rurok oddelovali sa jednotlive dlhe ohybne ramena, niektore z nich spustali sa k hlavam Poznavatelov, ktori lezali v rozmanitych polohach pod „stromom”. Ini liezli po stlpoch, a ked sa dostali do najvzdialenejsich kutov pavilonu, zliezli dolu.
Tento cudesny strom vylucoval akesi mihave carovne svetlo. Najprv sa mi zdalo, ze rurkami preteka svetielkujuca tekutina, no ked som sa prizrel lepsie, zistil som, ze nimi prudi plyn. Z casu na cas vystrekli ako z fontany odkialsi zdola modraste potocky plynu, hrali vsetkymi duhovymi farbami a okamzite dosiahli konce rurok, takze vyzerali ako kytice kvetov. Poznavatelia napato cakali na chvilu, ked sa plyn zacal vyparovat z kytic a ziadostivo ho vdychovali. Plyn ucinkoval na nich celkom zvlastne: tela sa im krcovito zvijali, zrak nezmyselne bludil kadekde a na nezmenene lahostajnych tvarach bolo vidiet neopisatelnu rozkos. Cvengot, ktory som zacul este pri terasach, pochadzal zo sklenenych trubiek a kytic, ktore pri rychlych pohyboch tela narazali na seba. Krcovite pohyby Poznavatelov neboli ani zdaleka nepravidelne, ako sa mi sprvu zdalo. Podriadovali sa rytmu vzdychavej hudby.
Opojna sladkasta vona plynu prisla uz iste aj ku mne. V duchu som si hned predstavil, ako sa krcovito zvijam na dlazke ako Griadania. Nahle sa ma vsak zmocnil odpor ku „kulturnej vymozenosti” rozumnych spolubratov. S velkym vypatim sil som sa prinutil odskocit od pavilonu, lebo sa mi polahky zacala krutit hlava pod ucinkom plynu.
„Tak tcto je ta vysoka kultura”, rozmyslal som a v zadumani som zostupoval uzkou alejou, vytvorenou poprepletanymi korunami akychsi divnych rastlin. „A vytvorili ju bytosti, ktore su na vrchole vedy a techniky! Kde je chyba? Kde su pramene tohto obludneho spotvorenia?” Prvy raz som lutoval, ze som zbytocne marnil cas, ktory som podla Samojlovovho prikladu mohol vyuzit na hlbsie studium dejin griadskej spolocnosti.
Odrazu sa alej skoncila: prisiel som na breh Fialoveho oceanu a sadol som si. Pusta plaz sa strasidelne belela. Drobny striebristy piesok mi v makkych a teplych pramienkoch tiekol pomedzi prsty. Voda pri pobrezi bola husto posiata plavidlami rozlicnych tvarov a velkosti. Su to zaiste zabavne lode, lebo sa z nich ozyvala znama uspavajuca hudba a charakteristicky cvengot plynovych pristrojov.
Nastala zvlastna noc — podivna noc cudzieho sveta. Prvy raz pocas nasho pobytu na Griade pohaslo svetlo dvoch vecnych telies: slnko ako zvycajne zaslo a stred Galaxie zavalili tazke mracna — zrejme blizka pred zvest obdobia hmiel a burok. Zvysky jasnej oblohy su husto posypane velkymi ziarivymi hviezdami.
Cerstvy vietor zdvihol velke vlnobitie. Griadsky ocean sa hneval. Vysoke ciernofialove vlny valili sa v radoch od juhovychodu a s hukotom sa vrhali na mierny breh. Syciaca a zurciaca voda pribehla az k mojim noham, hoci som sedel od ciary priboja zo sto metrov. Buracajuci prival ozrutansky velkej vlny otriasol celym pobrezim. Hned vzapati som zacul zozadu tiche volanie, a ked som sa obzrel, zazrel som Viaru: stala v tieni najblizsieho stromu. V jej postave i postoji sa tajilo akesi napatie a nepokoj. Nahlil som sa k nej. Griadanka zaiste bezala, ked ma Madala, lebo stazka oddychovala.
Hladaju pozemstana, — povedala trhano. — Pri sli sluzobnici Kruhov mnohotvarnosti. Poslal ich Elc. Povedali mi: „Pozemstana poslu do ladovych pustatin Zelsy, na juznu pologulu Griady.” Za co? — uskrnul som sa. — Nijako si neviem Zelsu predstavit. Tam su vsetci, co porusili Harmonicky poriadok zivota. Pracuju pri elektronkovych strojoch… a sami su ako stroje.
A to uz ako? — nechapem.
Pred vyhnanstvom do Zelsy im biopsychologovia namontuju do mozgu malicke elektronkove pristroje. Vyhnanci uz o nicom nerozmyslaju, len robia.
Cele vnutro sa mi otriaslo zivelnym odporom a rychlo som sa spytal: Co mam urobit? Griadanka ukazala na more: Zaraz pride Dzirg.
Zapla prenosny radiotelevizor. Na miniaturnej obrazovke sa zjavila tvar Griadana strednych rokov, ktory oddane pozeral na Viaru. Ona mu cosi nahlivo vravela; Griadan poslusne sklonil hlavu.
Ked vypla pristroj, pozorne sa zahladela na ocean. Vtom sa na hornom konci aleje na pozadi oblohy zjavili mohutne siluety.
— Sluzobnici Kruhov mnohotvarnosti, — podotkla pokojne Viara, hoci jej oci vyjadrovali velku obavu, Chytila ma za ruku a chytro ma zacala tahat k molu, ktore vidno v dialke. Par minut napato cakame. Napokon sa vynoril z morskej ciernavy dlhy ligotavy trup rybovitej lode. Bola cela priesvitna; vidno vnutorne miestnosti kajuty a oddelenia. Ale motor nevidim. Mozno ho ani niet. Na palube nieto nijakych nadstavieb okrem gulovitej kabiny vpredu.
Navrchu vsak predsa trci stoziar s dazdnikovitou antenou. Okolo anteny svetielkuje belase svetlo.
Lod zlahka priplavala do pristavu a k nasim noham necuj ne dopadol automaticky mostik. Z prednej kabiny vychadza Griadan, s ktorym sa Viara pred chvilou zhovarala cez radiotelevizor.
Pocut tazky dupot sluzobnikov, pobiehajucich po aleji. Zaiste ma hladaju po pavilonoch.
Coskoro ich kroky utichli.
— Sluzobnici bezali do televiznej ustredne, — vravi Viara, ked chvilu pocuvala vzdalujuce sa kroky. — Ak pozemstan zostane na ostrove, lahko ho najdu pomocou elektronkoveho hladaca. Chytro, chytro na Sumracne planiny!
— Kamze? — spytujem sa zadiveny.
— K bratom na Sumracne planiny, — opakuje Viara.
— Aj ty ides s nami?
Griadanka zaporne kruti hlavou a potiska ma k mostiku: — Chytrejsie!
Podrzal som jej ruku vo svojej a pozorne som sa zahladel do jej fialovych ocu: — Dobre, ale preco sa tak
