podmorskych obyvatelov. Odlisuju sa od Poznavatelov predlzenym driekom, mocne vyvinutou hrudou a ramenami. Je to, prirodzene, vysledok prisposobovania sa k podmienkam podmorskeho zivota. Griadoidi maju priezracne skafandre, na chrbte cosi ako batoh s malym reaktivnym vyfukom, ktory vystrekuje prudy vody. Pohybuju sa vo vode velkou rychlostou a predbiehaju aj ryby. Aj Griadoidi maju zobakovite nosy a velke oci. No vcelku vyzeraju ovela sympatickejsi nez Poznava telia.
Dzirg vedie hydromobil k obluku, ktory vystupuje zo steny, a zapina televizor. Na obrazovke sa zjavila tvar dispecera. Chvilu sa rozpravaju. Potom sa nezvucne otvara obrovsky priklop tunelovej komory. Hydromobil plavne vosiel do komory a priklop sa zatvoril. Priklop zapada do drazok tak hermeticky, ze sa neda povedat, kde je stena komory a kde drazky priklopu.
Konecne opat pocujem zvuky: svet ticha zostal za stenami. Stlaceny vzduch ohlusujuco syci a vytlaca vodu z komory. O par minut sme v celkom suchej miestnosti.
— Sme na mieste, — vravi Dzirg.
Vystupujem z hydromobilu s istymi obavami. Povetrie je ciste a ostre, lebo citit v nom akusi zvlastnu vonu, pripominajucu ozon.
Vitaju nas dvaja urasteni Griadoidi. Je tu teplo a su skoro nahi, ak nepokladame za odev trojuholnikovu zasteru z akejsi lesklej latky. Maju vyvinute svalstvo, ale v tvari su nezdravo bledozeleni. Ano… Umele podnebie, hoci aj idealne vytvorene, predsa len nemoze nahradit prirodzenu klimu, nasytenu zivotodarnymi lucmi slnecneho svetla.
Griadoidi, ktori nas vitaju, su velmi mladi. Maju rychle a energicke pohyby. Dvihaju ruky na pozdrav a usmievaju sa na Dzirga. Ukazuje sa, ze ani zdaleka nie su taki „suchari”, ako ich bratia na povrchu.
V ich ociach nachadzam ten detsky vyraz, ktory maju v pohlade trozski operateri. Ich tvare ziaria umom. Deti oceana si ma velmi pozorne prezeraju a zrejme nevedia pochopit, ake stvorenie to vidia pred sebou.
Dzirg im strucne rozprava o mne. Griadoidi sa priatelsky usmievaju a usmev sprevadzaju hrdelnymi vykrikmi.
Dzirg sa nezne dotkol mojho pleca.
— Idem nahor, — vravi.
— Kam nahor, — pytam sa nechapavo.
— Nahor, — opakuje Dzirg. — Do kontrolnej oblasti Fialoveho oceanu.
Ved Poznavatelia mi nakazali davat pozor, aby Griadoidi neopustali podmorske mesto. Farby vecnej prirody na Griade nie su pre nich.
A namosurene si pozeral pod nohy.
A preco nie su pre nich?
Tak to bolo vzdy, ako sa pamatam. Taky je Harmonicky poriadok zivota. Zostavili ho Poznavatelia pred sesttisicimi rokmi. Griadoidi musia pracovat, ale nesmu tuzit za slnecnou Griadou. Jej obraz by v nich vzbudzoval iba lutost nad nedosiahnutelnym.
— Je to neludsky poriadok zivota, — vravim mu. Dzirg dlho premysla nad touto poznamkou a potom sa ticho rozvravi: Moja matka patrila ku Griadoidom. Mozno preto som sa stal moreplavcom. Od detstva ma to tahalo k Fialovemu oceanu. Potom otec — bol Poznavate! — dal dopravit moju matku naspat ku Griadoidom. Viac som ju nevidel. Vzdelanim som Poznavate! ale dusou Griadoid! Nenavidim Harmonicky poriadok zivota! Zdegenerovany system! Moji bratia Griadoidi sa stali jeho obetami. Ale raz ho znicime! Aj Viara, moja sestra, sniva o dni, ked sa rozpadne nezmyselna stavba Harmonickeho poriadku!
Aky je v tom teda hacik? Treba sa len zjednotit a zacat boj za premenu zivota na Griade.
Dzirg pokrutil hlavou.
— Teraz je to nemozne…
Preco? Ci Griadoidi, ktori vystavali obrovske podmorske mesta, nedokazu rozbit monopol Poznavatelov?
Zadrziava ich hrozba energetickeho hladu! V tom je ten hacik! A podmorske mesta a priemyselne strediska nevybudovali Griadoidi. Postavili ich automaty a samohybne mechanizmy, riadene elektronkovymi pristrojmi, a to este pred pattisic rokmi. Griadoidi prisli ta az neskorsie.
— Odkial?
Su potomkami ostrovanov, ktorych postupne vytisli z ostrovov a suostrovi a zahnali ich na dno oceanu. Co mohli robit? Roztruseni po velkych vodnych priestranstvach, sotvaze prekonali prvotnu strojovu civilizaciu. Preto sa nemohli postavit na odpor Poznavatelom s ich elektronkovou technikou a mezonovou energiou. No roky prejdu a Griadoidi dosiahnu taku uroven rozvoja ako Poznavatelia! Moji bratia sa usilovne ucia, aby sa zbavili vecnej hrozby energetickeho hladu. Vlada nad energiou — v tom je sila Poznavat elov…!
A je medzi Poznavatelmi vela takych ako ty a Viara? Vy by ste mohli urychlit proces poznavania u Griadoidov, nie?
Ved to aj robime. No je nas este malo. Riadenie energie, cize programy elektronkovych pristrojov, ktore riadia energeticke stanice a generatory mezonovej energie, pozna iba uzky kruh Poznavatelov — techno kratov, ako ich ty nazyvas. Zostava tychto programov sa dedi z pokolenia! na pokolenie.
Ale raz bude i tomu koniec!
Chapali sme jeden druheho a dlho sme mlcali. Potom som podal Dzirgovi ruku: Dakujem ti za vsetko, priatel. Dufam, ze sa este stretneme.
Samozrejme, — odvetil Dzirg a zachlopil priklop hydromobila.
Griadoidi mi posunkami ukazuju, ze treba odist z komory. Chvilu pozorujem, ako voda naplna komoru. Hydromobil sa lahko pohol z miesta a coskoro sa stratil v dialavach oceanu.
Cas akoby sa bol zastavil. Kolko dni som uz tu? Obklopuje ma culy zivot. Griadoidi su v ustavicnom pohybe. Neprestajne pracuju. Nechapem, kedy oddychuju. Kolko hodin denne spia? Zaiste nie viac ako dvetri hodiny.
Spominam si, ze to nie je nic divneho; na Zemi este v case nasho odletu zacali pouzivat elektricky spanok: na hlavu sa pripevnili zvlastne elektricke pristroje a elektricke vlnenie urcitej frekvencie posobilo na vnutorne nervove bunky v mozgovej kore. Toto vlnenie obnovovalo praceschopnost tak za tristyri hodiny, kym pri prirodzenom spanku treba najmenej sedem hodin, aby si mozgove bunky nalezite oddychli.
Toto podmorske mesto — Griadoidi ho nazyvaju Leza — je vlastne giganticke priemyselnoelektronicke stredisko. Pomocou najzlozitejsich technologickych pochodov sa tu vyrabaju stovky a tisice cennych latok. Vsetko sa tu robi bez pomoci ludskych ruk: postupy su uplne automatizovane.
Znacnu cast mesta zabera kombinat na ziskavanie kovov z morskej vody.
Kolosalne pumpy vhanaju miliony kubickych metrov vody k celemu lesu hribovitych ionitovych filtrov. Voda prejde filtrami a postupuje do vezovych bakterialnych filtrov, kde triliony bakterii „vyciciavaju” z nej chemicke prvky, rozpustene v morskej vode.
Bakterie postupne zachytavaju vsetky kovy. Potom gravitacne potrubie prepravuje filtre, nasytene bakteriami kovu, do indukcnych vakuovych peci, ktore pracuju pomocou slnecnej energie, dodavanej z povrchu Griady.
Roztopene kovy krystalizuju v ultrazvukovych komorach a tam aj tvrdnu.
Cela vyroba prebieha automaticky: riadia ju dvaja operateri z Elektronkoveho mozgu Lezy.
Griadoidi mi poskytli uplnu slobodu. Neunavne pozorujem ich zivot.
Na kazdom kroku sa stretavam so zazrakmi. Raz som sa dostal do Televizneho centra a vidim: pred obrazovkou sleduje Griadoid postavy v modrastych oblekoch (pohybuju sa v strede obrazovky). Postavy sa hmyria v zurivom mihotani ruzovkastych prudov. Huste zelenomodre svetlo mi nedovoluje, aby som si prezrel vyhonky zlovestnych ciernozltych vodnych rastlin. Na pulte nasrdeno huci velky pocitac radioaktivnych castic. Ukazuje neuveritelnu silu ziarenia — sto milionov rontgenov!
— Je daleko odtialto ohnisko ziarenia? — pytam sa znepokojeny.
Co ak su Griadoidi odolni voci radioaktivnemu ziareniu? A ja som mozno prave v tejto chvili dostal smrtelnu davku?
Griadoid zapol obrovsku mapu morskeho dna. Tisice kilometrov od Lezy hori na mape zelene svetielko. Okolo neho je oznacena hlbka: patnast kilometrov. Teda preliacina! Je poldruha raz hlbsia nez znama Marianska preliacina v Tichom oceane. Nuz teda sa nemusim znepokojovat: ziarenie je pridaleko na to, aby som sa ho musel obavat. Dobre, ale ako tam pracuju bytosti, ktore som videl na obrazovke?
Spytal som sa Griadoida, preco ziarenie neposobi na pracujucich.
— Tych stvorili Poznavatelia… Neboja sa radioaktivneho ziarenia. Nic necitia…
Prekladovy pristroj, ktory mi dal Dzirg, kovovym hlasom rozprava prekvapujuce veci: ukazalo sa, ze modraste postavy — to su frobsy, umele bytosti, vytvorene v oddeleni biopsychologie. Frobsy sa podrobuju radiovym rozkazom
