Elektronkoveho mozgu, ktory riadi Griadoid pri pulte, a doluju v najhlbsej oceanskej preliacine najvzacnejsie prvky. Griadoid nepozna vlastnosti tychto prvkov, no naisto su to velmi cenne hmoty, lebo frobsy prenasaju priezracne valce s vytazenym oslepujuco zltym prvkom priamo na povrch oceana, 13 193 kde ich preberaju Poznavatelia a dopravuju ich do Trozy. Neskor som sa od Samojlova dozvedel, ze zlta hmota je prvok ekaronium, ktory na Zemi nejestvuje. Je to vraj nesmierny prirodny akumulator energie. Ked ho umiestnia v kozmickom priestore, dychtivo pohlcuje vsetky druhy energie v okruhu milion kilometrov. Ked ho potom zohreju na sto stupnov, ekaronium lubovolnou rychlostou vylucuje zo seba ziskanu energiu. Griadania ho pouzivaju pre kozmicke gulovite disky a na zmenu struktury casopriestoru.
Postupne zacinam chapat zivot Griadoidov. Su to velmi mili ludia!
Maju srdce, su privetivi, dobrosrdecni, spravaju sa ku mne velmi priatelsky, hoci nijako nevedia pochopit, kde som sa vzal na Griade. Ved pre nich nejestvuje Vesmir a ine svety. Nevedia nic, okrem riadenia automatov, obsluhovania mechanizmov a strojov. Zato vsak vedia pestovat cudesne vodne rastliny, z ktorych sa pripravuje ich obycajna strava, velmi chutna a kaloricka. Doteraz si spominam na pastety, pripravene z morskych rastlin, ktore sa len tak rozplyvali na jazyku.
Deti oceanu ziju vo velkych halach, osvetlenych jasnym svetlom.
Stravuju sa vo velikanskych spolocnych jedalnach, uplne zautomatizovanych. Pripravy jedal a ostatnych vyrobnych odvetvi, zucastnuju sa Griadoidi iba pasivne. Kontroluju riadiace pulty. Programy pre elektronkovych kucharov zostavili Poznavatelia pred mnohymi storociami na zaklade vedecky vypracovanych davok.
Griadoidi maju neobycajne vyvinuty zmysel pre kolektiv a priatelstvo a su ochotni priniest akukolvek obet. Pamatam sa na pripad, ktory ma nacisto ohromil.
Bolo to takto. Velmi vela casu som travil pri velkej obrazovke televizora, ktory bol v ustrednom dispecerskom uzle Lezy. Pracuju tu stovky operaterov, ktori riadia pohyby vodnych kombajnov v nepriechodnych vodnych hustinach. Elektronkove obludy sa nenahlivo a v urcitom poriadku zahryzaju do hustavy nachovocervenych vodnych rastlin; kade prejdu, tam sa vytvoria prieseky rovne ako sip. Cez priezracne steny potrubi vidno, ako sa masa spracovanych vodnych rastlin vali do zasobnikov. Ked sa zasobnik naplni az po okraj, automaticky sa odpoji. Potom ho dialkovo riadeny hydrovoz zatiahne k ustrednej vstupnej komore Lezy. Ako som sa neskorsie dozvedel, cervena masa vodnych rastlin sluzila ako surovina na pripravu zvlastneho elixiru zivota, ktory predlzoval zivot Poznavatelov az na tristo rokov.
A tu raz, ked sa pri ustrednej vstupnej komore nakopilo asi desat hydrovozov, priezracne steny sa roztvorili a prepustili stroje do prvej osusujucej komory. Nahle zaznel vykrik: — Pozor! Akugor…! — Z oceanu sa vynorila odpudzujuca papula strasneho dravca. Griadoidi, ktori obsluhovali stroje, stihli sa skryt v pancierovych kabinach hydrovozov. Doteraz zostalo tajomstvom, ako sa sem dostal tento hlbinny netvor, ktory sa zvycajne zdrzuje daleko od mesta. Asi ho nahodou prehliadla televizna strazna sluzba.
Ked obrovsky dravec nenasiel nablizku nic pod zuby, zamieril k pultu, kde bezradne behal dispecer, riadiaci pracu cerpadiel a mechanizmov.
Dalej sa vsetko odohralo bleskove. Ohromne klepeto schmatlo dispecera vo chvili, ked sa pokusal zapnut stlaceny vzduch, ktory by vedno s vodou vytisol akugora z komory. No ci uz v nahlivosti alebo omylom zapol mechanizmy, ktore otvaraju vnutorne dvere. Oceanska voda, stlacena pod tlakom niekolko tisic atmosfer, sa s hromovym buracanim vovalila do saly na premenu energie a nicila vsetko, co jej prislo do cesty.
Vedla mna sa ozval vykrik uzasu: to skrikla operaterka. Pochopil som, ze hrozi strasne nebezpecenstvo. O par minut sa voda dostane k hlavnym generatorom a vtedy nastane katastrofa: zhasne osvetlenie, zastanu atmosfericke pristroje a Lezania sa do jedneho podusia.
Akugor prezuval dispecera a nijako sa od pultu nebral. Vtom vyskocil z najblizsieho hydrovozu Griadoid a vrhol sa k pultu. Dravec sa strhol.
Este chvila — a bol by odvazlivca prehryzol napoly, ale v ustrety oblude, rovno jej do klepiet, zamierili styria druhi pracovnici. Netrvalo ani minutu a dravec radradom roztrhal vsetkych styroch odvazlivcov. No toto zdrzanie dovolilo prvemu Griadanovi zapnut stlaceny vzduch. Mohutny tlak v okamihu vyhodil akugora i s vodou von zo saly. No zaroven vytislo do oceanu aj Griadoida. Posledne, co som este zazrel, bola ozrutna dravcova papula, v ktorej zmizol hrdinsky zachranca mesta…
Vari pol hodiny sa nik okolo mna ani nepohol, nepreriekol slova. Bolo pocut, iba vzdychy operaterok.
Zanedlho som si nasiel priatela. Volali ho Ger. Bol to vysoky, pekny chlap, s velkymi hlbokymi ocami, ktory stale dychtivo poznaval okolity svet.
Stretol som sa s nim pri Elektronkovom mozgu, ako riadil cinnost frobsov pri spracovani ekaronia. Rychlo sme si nasli prijatelnu formu vzajomneho dorozumenia sa a coskoro sme sa uz volne rozpravali o najrozlicnejsich veciach.
Ger si ma neobycajne oblubil a neodchadzal odo mna ani na krok, ak prave nemusel byt pri pulte. Bol som tomu velmi rad; pozornejsieho sprievodcu som si ani nemohol zelat.
Raz ma Ger priviedol ku skupine svojich priatelov. Zaoberali sa osobitnou pracou: spevavo vyslovovali hlasky a slova griadskeho jazyka, ktore jeden z nich pisal na zltu stenu.
Ger mi podal taketo vysvetlenie: — Moji bratia tuna preberaju Cyklus zakladnych vedomosti. Tato miestnost — to je najnizsi stupen poznania. Ako vidis, ucia sa griadsku abecedu. O pat rokov skoncia vyucovanie a prejdu do Vyssieho stupna cyklu, ktory je v susednej sale. Vo Vyssom stupni som videl obraz, ktory ma naplnil radostou a nadejou. Griadoidi, ktori tu studovali, uz dobre ovladali matematiku — bola pr iblizne na urovni nasich strednych skol. Riesili najjednoduchsie priklady a mohli zostrojit jednoduche mechanizmy. A napokon, nevelka skupina dosiahla prekvapujuce uspechy — robili pokusy s uvolnenim energie hmoty. Boli to zarodky buduceho rozkvetu novej, skutocnej civilizacie, ktora znici monopol na vysoke vedomosti, co maju Poznavatelia.
Davno sa pustili Griadoidi do velkeho diela poznavania? — spytal som sa.
Pred dvestostrnastimi rokmi. Iniciatormi za osvojenie si griadskej vedy boli Dzirg a Viara. Mali pristup k infarmatoriam a mohli nam potajomky odovzdat skolske mikrofilmy. Potom zostrojili elektronkovy citajuci pristroj a ucili prvych Griadoidov, ktori teraz zasa ucia svojich bratov.
A Poznavatelia doposial nic netusia?
Ani vo sne. Za posledne tisicrocie vsetky riadiace a kontrolne funkcie zverili automatom a pologriadoidom; oni sami sa stali zajatcami Ostrovov oddychu. Lahky, hlupy zivot, rojcenie v opare opojneho plynu ich neodvratne oslabuje! Kruhy mnoho tvarnosti na cele s Elcom uz patsto rokov marne bojuju proti degeneracii. Keby nebolo pologriadoidov, sluzobnikov, ktori sedia v hlavnych energetickych centralach, davno sme uz mohli zlomit moc Poznavatelov. Ale pologriadoidi, aby sa mohli dostat medzi vyvolencov na Ostrovy oddychu, su schopni zahubit miliony pracovnikov tak, ze nedaju energiu tym, ktori porusia Harmonicky poriadok zivota. No prv ci neskor ovladneme energiu! Tisicrocna harmonia, ktora sa uz davno stala prezitkom, bude znicena! Griada uvidi jasne svetlo Slobody. Vybudujeme taku spolocnost, kde budu vsetci tvorivo pracovat a radovat sa zo zivota.
A Ger zdvihol zatatu past nad hlavu. Tvar mu horela odusevnenim a rozhodnostou. Na chvilu som zabudol, ze predo mnou stoji reprezentant sveta, nepredstavitelne vzdialeneho! od Zeme.
Zdalo sa mi, ze je jednym z neznamych bojovnikov za novy svet, na ktorych je taka bohata historia nasej planety a ktori po starocia budovali Vladu oslobodenej prace.
Prvy raz som si jasne uvedomil velku podobnost historickospolocenskeho vyvoja rozumnych spolubratov v celom nekonecnom Vesmire. Pochopil som, ze ani casovy odstup a upadok, ani spolocenska stagnacia, podobna griadskej, nemoze zastavit vzostupny vyvoj spolocnosti.
Rozumne bytosti nevyhnutne speju k najvyssiemu stupnu spolocenskeho zriadenia, k takej alebo onakej forme samospravnej asociacie pracujucich — jedine zodpovedajucej zivotu!
Podal som Gerovi ruku: — Som s vami… — Vdaka, priatel, — odvetil Griadoid prosto. — Dzirg nam rozpraval o tebe.
Nahle mi prisla na um uzitocna vec: — Mozem tvojim bratom odovzdat svoje vedomosti z astronavigacie.
Zidu sa vam, az pride vasa hodina a zamierite do vesmirnych priestorov.
Miesto odpovede ma Ger laskavo pohladkal po pleci: toto gesto znamenalo u morskych pracovnikov najvyssi stupen prejavu vdacnosti.
Cele dva tyzdne som bez prestania „den” co „den” diktoval do lievikoviteho otvoru lingvistickeho pristroja vsetko, co som vedel o astronautike.
Rozpraval som im o velkom pozemstanovi Ciolkovskom, ktoreho rozum objavil ludstvu reaktivny motor — jediny stroj, schopny vyletiet do Vesmiru; o krajine Lenina, najvacsieho pozemstana, o krajine, ktora prva zacala
