dolu, rovno do korun akychsi pichlavych griadskych stromov, ktore rastli pozdlz celeho pobrezia. Ledva som stacil prepnut packu disku na najvyssiu rychlost. Konare mi bolestivo dodriapali stehno a pomaly som zacal stupat do vysky. Pozrel som na more, ale opustene plavidlo na hladine uz nebolo; Dzirg sa zmenil na nepatrnu ciernu bodku.
Chvilu som premyslal o svojom polozeni. Myslou mi prebehli udalosti poslednych tyzdnov.
Kam sa pustit teraz? Pamat mi hned ochotne nasepkava: „Gulovite disky!” Este v Informatoriu som o nich neraz pocul od Samojlova. Akademik si vysoko cenil uspechy Griadanov v prekonavani kozmickych vzdialenosti.
„Gulodisk”, vravieval, „je dokonaly casopriestorovy stroj.” Ale kde ich hladat? Napal som mysel a usilovne som sa rozpominal na mapu Griady. Ale okrem vseobecnych obrysov sa mi v hlave nevynorili ziadne podrobnosti mapy.
V duchu som si vynadal a opat som sa zacal prehrnat v skladoch vedomosti. Napokon som sa rozpamatal: akademik ukazuje na zelenu skvrnu v juznej casti Ustredneho svetadielu a s usmevom mi vravi: „Tu je kozmodrom gulodiskov, o ktorych snivas.” Nahlivo prezeram miniaturnu mapu, ktoru mi podaroval Dzirg. Aha!
Tu je Troza, lezi na zapadnom okraji pevniny. Teda kozmodrom bude na juhovychode.
Nebudem spominat, ako som cele dva dni bludil nad juznou castou Ustredneho svetadielu a lenlen ze som nezomrel od hladu. Zachranili ma plody, chutou pripominajuce dyne, ktore som trhal v zuslachtovanych lesoch Griady. Na treti den uz zdaleka som videl, ako na juhu v pravidelnych casovych intervaloch vzletuju rakety a zanechavaju za sebou na oblohe svetielkujucu stopu.
A uz je tu kozmodrom. Jeho nekonecne priestranstvo pokryvaju obrovske konstrukcie, pristavacie kolonady, rozbehove drahy, mrezovite veze.
Po celom priestranstve stoja cudne elipsoidy. Na vychod odo mna s rovnakou zavideniahodnou presnostou vzlietali rybovite kozmicke rakety. Objavovali sa nahle spoza dlhokanskej sklenenej stavby a hned prudko stupali do vysky. Ked som sa blizsie prizrel, neuslo mi, ze sa dlha stavba velmi podoba pozemskym elektromagnetickym delam, ktore vystreluju do Vesmiru nakladne rakety bez ludi. Marne som hladal znamenite gulodisky. Neviem preco, ale predstavoval som si ich ako gule, prikryte „tanierom” alebo „diskom”. Ale v mojom zornom poli som nenasiel nic podobneho. „Mozno tieto splostene elipsoidy su gulodisky,” pomyslel som si a ticho som pristal nedaleko jedneho.
Bolo dost tma, lebo slnko zaslo a stred Galaxie opat zastreli huste mraky.. Mohol som sa nepozorovane priblizit tesne k elipsoidu. Predo mnou sa matne crtala patdesiatmetrova ozruta, pokryta lesklym zelenkavym kovom. Po povrchu elipsoidu prechadzal hreben, ktory pripominal prijimace rovnovahy, ake byvaju na pozemskych astroplanoch. Pochopil som, ze toto je gulodisk.
V dolnej casti gulodisku som objavil privrety priklop, z ktoreho vychadzalo slabe svetlo. Rychlo som sa poobzeral. Nablizku ani zivej duse.
Pravdepodobne vsetky prace, spojene so startovanim a pristavanim rakiet, vykonavali elektronkove automaty. Iba raz okolo mna preletel Griadan a lenlen ze do mna nezavadil nohami. Sikovne sa spustil na zem pred priklopom a zmizol dnu. Zmocnilo sa ma neprekonatelne pokusenie. Co by sa stalo, keby som vnikol do gulodisku. Hej, ale kam sa chysta letiet? Na blizku planetu, ci do druhej Galaxie?
Opatrne som sa prikradol k priklopu a nazrel som dnu: nevidel som nikoho. Dnu som zbadal tri dalsie odchylene priklopy a za poslednym — st upienky rebrika veduce hore. Necujne som vstupil do rakety, presiel som cez dve hermeticke komory, vystupil som hore po rebriku a ocitol som sa na dlhej chodbe. Pocuval som hlasne udery svojho srdca, zakradal som sa po chodbe a rozmyslal: „Keby som tak teraz narazil na astronauta a hanebne by ma vyhodili. To by bol este ten lepsi pripad. Alebo by ma dopravili na biopsychologicke oddelenie.” Odrazu ktosi vzadu, pri priklope, zahrmotal zelezom. Nemal som kedy rozmyslat. Vrhol som sa do prvych dveri, na ktore som natrafil, zachytil som sa nohou o prah a doluznacky som padol na kopu makkych odevov.
Vysvitlo, ze su to skafandre. Griadan, ktory vosiel do astroplanu, ma na stastie nezbadal, lebo celkom pokojne presiel okolo dveri dalej po chodbe.
Vstal som a zapocuval som sa: v astroplane sa rozliehal vysoky spevavy zvuk — akiste signal k pohotovosti alebo k startu. V nasledujucej chvili zavladlo mucive ticho. Hned nato sa gulodisk naplnil strasnym hukotom. Co to moze byt? Zapli pohonny system astroplanu alebo spevavy zvuk pochadza od magnetickych poli? Tak ci onak, zretelne som citil, ze gulodisk sa pohybuje, lebo pretazenie ma vtlacilo do makkej hrby skafandrov.
Este pocas niekdajsich medzihviezdnych letov som sa v praxi naucil urcovat hodnotu zrychlenia rakety. Prislo mi to vhod aj teraz. Vo chvili startu sa zrychlenie rovnalo priblizne styrom „zi”, ale potom zacalo kazdu sekundu hrozivo stupat. „O ch vilu ma rozmliazdi nadmerne pretazenie,” prebehlo mi myslou… Nedovtipil som sa, ze Griadania sa pravdepodobne davno poistili proti ucinkom zrychlenia. Uz som bezmala stracal vedomie, ked sa na stene mojho utocista necakane rozsvietila obrazovka vnutornej siete rakety.
Velitel elipsoidu zrejme vykonaval obvyklu prehliadku miestnosti. Stihol som spozorovat ozajstny udiv na Griadanovej lahostajnej tvari. Zrychlenie neuveritelne vzrastalo; podvedome som sa prevratil na chrbat a zaujal som najvyhodnejsiu polohu — nohami k nosu astropla nu. Potom sa mi ulavilo: Griadan pravdepodobne vypal motor. Zrychlenie prudko pokleslo. A o par sekund na chodbe zadupotali kroky a do kabiny vtrhli dvaja Griadania. Mlcky ma chytili popod pazuchy a behom ma niesli po chodbe.
A uz som v riadiacej ustredni, stiahnuty akymsi oblekom. Pravdepodobne je to oblek proti ucinkom pretazenia, lebo sa citim skvele, hoci elipsoid znovu prudko zvysuje rychlost. Starsi Griadan s prekvapujuco jasnou ohnivocervenou sticou si uprene prezera nevolaneho hosta. Podla vsetkeho je to velitel astroplanu.
— Odpustte, — hovorim prosebnym hlasom. — Davno som sa chcel zoznamit s vasimi kozmoplanmi. Pravda, do elipsoidu som prenikol svojvolne…
Vtom som si uvedomil, ze Griadan mi nerozumie: nema prekladaci pristroj. A skutocne, Griadan si ma i nadalej chladne prezeral. Vtedy som sa rozhodol pouzit jazyk posunkov a predmetov. Ale vsetko to bolo zbytocne, pretoze astronaut vytiahol z vrecka lingvisticky pristroj. Bolo to zrejme obvykle prislusenstvo griadskych astronautov na ich cestach Vesmirom.
— Si pozemstan? — spytal sa ma.
Nemalo zmyslu zapierat, lebo Griadan ani necakal na odpoved, len zapol astrotelevizor, na obrazovke ktoreho som uvidel Jugdovu odpudzujucu tvar. Monotonnym hlasom vravel do eteru: — Vsetkym Poznava telom Zapadnej pologule! Pozor! Pozor! Rusitel Harmonickeho poriadku Griady, priselec zo Zeme, usiel sluzobnikom Kruhov mnohotvarnosti! Kazdy, kto pozemstana vypatra, je povinny ho chytit a dopravit do Trozy. Pozor! Pozor! Prikaz Kruhov mnohotvarnosti!
Velitel elipsoidu vypol astrotelevizor a prehovoril chladne: Skoda, ze nemozem prerusit let na Ptuin a splnit prikaz Kruhov. Budem to musiet urobit na spiatocnej ceste.
— Mal som stastie, — dolozil som mierne. — A co je vlastne Ptuin? Umela druzica Griady?
— Nie, najblizsia vonkajsia planeta.
— Obyvana?
Griadan sa na mna pozorne zahladel, chvilu mlcal a odvetil:
— Pracuju tam zavody na vyrobu mezonovej hmoty.
— Obsluhuju ich automaty?
Griadan neodpovedal. Dovtipil som sa, ze dalej sa nemam co vypytovat.
Teda nezostanem dlho na slobode. Netreba vsak vesat hlavu. Cas leti nebadane. So zaujmom si prezeram astroplan. Okrem velitela je na palube patclenna posadka. Ako som si ich tak vsimal, prisiel som k uzaveru, ze to nie su Poznavatelia, ale najskor tvory podobne trozskym operaterom.
Moje dohady sa zakratko potvrdili. Velitel odisiel do svojej kajuty: obrovsky elekronkovy pristroj viedol raketu podla presne vypocitaneho programu a nepotreboval pilotovu pomoc. Odrazu z kajuty zaznelo dobre zname zvonenie flias s omamnym plynom. Ked som o chvilu nazrel k velitelovi, uvidel som ho, ako sa zvija v blazenom vytrzeni. Ten isty vyjav ako na Ostrovoch oddychu.
— Aj vy ste Poznavatelia? — spytujem sa jedneho z astronautov.
Nechapavo kruti hlavou a bojazlivo sa obzera na prichylene dvere velitelovej kajuty. Zatvoril som dvere a podal som mu lingvisticky aparat, ktory Poznavate! zabudol na pulte. Ale nevedel s nim zachadzat. Pomohol som mu.
— Vie niekto z vas okrem Poznavatela riadit astroplan? — spytal som sa astronauta.
Zaporne pokrutil hlavou.
— Preco?
— Neviem, — lahostajne odvetil astronaut.
