— Tento Starsi brat nie je strateny… Zamieril k Juznemu priepustu a to znamena, ze sa rozhodol odist do podmorskeho strediska, ktore sa rozklada pod ladovymi pustatinami Zelsy. Tam nasi druhovia z Juznych sumracnych planin usilovne pripravuju oslobodenie vaznov zo Zelsy. Cely sa odda oslobodzovaniu, aby aspon scasti odcinil vinu.
Ger sa na okamih zamyslel a potom pokracoval hlasom, z ktoreho zaznievalo pohrdanie: — No stava sa, ze sa previnilec nepolepsi; stane sa zradcom, oddanym pomocnikom biopsychologov — a ti ho na znak zvlastnej milosti urobia dozorcom nad robotnikmi Zelsy. Ale odpadlikom sa dostane spravodlivej odplaty!
5
Erobsovia
Vsetkemu je koniec! Elektronkovy hladac biopsychologov ma predsa len objavil v hustinach Sumracnych planin. Preslo asi pol hodiny odvtedy, co ma priviedli na Ustrednu radu Starsich bratov. Vsetci nevludne mlcia. Ger netaji svoj zarmutok. Obrovska obrazovka telepristroja Vonkajsich spojov zacina zelenkasto svetielkovat. Mimovolne som sa strhol: Elcove a Jugdove ladove oci sa uprene pozeraju na mna; za nimi vidiet lahostajne tvare biopsychologov, ktorym na nicom nezalezi, pre ktorych nejestvuje nic okrem predmetov ich vyskumov. Jeden z takych predmetov, teda ja, im ubzikol.
Treba ho najst a priviest naspat, aby mohli dokoncit planovany pokus — a to je vsetko.
— Okamzite dopravit pozemstana do biopsychologickeho oddelenia, — zaznel Elcov pisklavy hlas. — Kto mu pomohol dostat sa do Lezy?
Prenikavo si prezrel Starsich bratov. Potom sa jeho pohlad zastavil na mne. Nesklonil som hlavu, ale v mysli sa mi vynorili pochmurne pustatiny Zelsy, robotnici s operovanym mozgom, riadeni radiom. Starsi bratia sa neozyvaju. Zrazu Ger vystupil dopredu a smelo vykrikol chladnemu Elcovi rovno do tvare: — Pozemstana nevydame! Rozhodol sa, ze navzdy zostane s nami!
Elc sa pohrdavo uskrnul a kyvol Jugdovi.
— Co to vravis?! — posmesne zvolal Jugd. — Vari si zabudol, ze vas zivot zavisi od jedineho nasho pohybu? Energeticke stanice a generatory, zasobujuce Lezu energiou a svetlom, su v nasich rukach!
Jugd sa prudko obratil k pultu za ich chrbtami a otocil vypinac. Cierna neprehladna tma zaliala vsetko naokolo.
Marne som hladel do priestoru cez priezracne steny Rady bratov. Rozpravkovy jas Lezy zmizol. Len kdesi v dialke na obzore blikoce zelenkava ziara oceanu a este jasnejsie sa vynima osvetlena obrazovka, na ktorej vidiet bezcitne tvare Poznavatelov. Biopsychologovia ladia pristroje; akiste sa chystaju zaznamenavat nase myslienky a zazitky. O pat minut som zacal lapat vzduch: zrejme prestalo pracovat klimatizacne zariadenie.
Starsi bratia mlcia. Ger v bezmocnej zurivosti skripe zubami a nenavistne pozera na Poznavatelov; velke kvapky potu stekaju po tvarach Griadoidov. Zdialky doletuju vykriky dusiacich sa robotnikov.
— Dost! — vrham sa k obrazovke. — Ved oni za nic nemozu! Co to robite? Pridem k vam!
Od nedostatku cerstveho vzduchu som na chvilu stratil vedomie, a ked som otvoril oci, stoja okolo mna Starsi bratia. Lezal som na dlazke, prikryty akymisi odevmi; tvare Poznavatelov zmizli, jasne svetla znovu svietili.
Gerove smutne oci nehybne spocivali na mne. Starsi bratia si jasne uvedomili docasnu bezmocnost a neschopnost celit moci Poznavatelov.
O pol hodiny zablikali na frontone ustrednej priepustnej komory zelene svetielka. Ktosi zavital do Lezy z povrchu oceana. Pravdepodobne prisiel po mna. Tuho stiskam ruky starsim bratom a Gerovi.
— Zbohom, priatelia, — hovorim s namahou. — Nerobte si kvoli mne starosti. Ucte sa!
Zastup Griadoidov ma odprevadza do priepustnej komory a este dlho mi kyva. Postupne prechadzam z jednej komory do druhej. Pumpy, odcerpavajuce vodu, pravidelne vzdychaju.
Ake bolo moje prekvapenie, ked som zazrel znamy hydromobil, z ktoreho vystupil namosureny Dzirg.
Prisiel som po teba, — hovori namiesto pozdravu a zamracene ladi palubny prijimac energie.
Este dvestopatdesiat kruhov! Az o patdesiat rokov! — zvolal zufalo.
— A co sa potom stane? — spytujem sa.
Tolko casu budu potrebovat moji druhovia — Griadoidi, kym si osvoja elektronicku techniku a energiu mezonovej hmoty. Len potom zanikne monopol Poznavatelov.
A ako ste urcili tuto dobu?
Vypocital ju tvoj priatel, ktory zostal u biopsychologov. Poziadal som Viaru, aby ho vyhladala v Troze. Ochotne suhlasil s tym, aby zostavil pre Griadoidov zhusteny program poznania. Viara ta pozdravuje.
— Akademik Samojlov! — zaradoval som sa. — Este stale je v Informatoriu? Spojili ste sa s nim?
Dzirg prikyvol a pozval ma do hydromobilu. Nateseny rozmyslam o stretnuti s Piotrom Michajlovicom. Kolko novosti mu budem moct rozpovedat. Istotne sa zahlbil do studia griadskej vedy a zabudol na cely svet. A mne je bez neho otupno…
A opat som v gulovitej kabine pred stvorhrannou obrazovkou obzoru. Priklop hydromobilu sa uzatvara, priepustnu komoru rychlo zaplna voda.
Plavidlo uhana po jedinecnych Sumracnych planinach a ja zatial smutno pozeram dozadu — rozpravkova Leza sa postupne rozplyva v mo rskych priestranstvach.
Mlcky sme vystupili na povrch oceanu. O polhodinu sa nas hydromobil opat premenil na elektromagneticky cln a jemne sa kolise na fialovomodrej hladine. Cez otvorene okruhle okienka prenika rozpaleny vzduch.
Slnko, stojace v zenite, sa takmer topi v ziare centralnogalaktickeho oblaku. Pekelna horucava zacina prenikat do kabiny. Dzirg mi podava chladiaci skafander, ktory si nahlivo obliekam.
Pocuvam tiche hucanie elektromagnetickeho prijimaca a pokusam sa uhadnut svoj dalsi osud… Istotne ma dopravia do Zelsy. Ako inac? A preco Dzirg mlci? Ale co moze nakoniec robit… Necakane cln zostal stat.
Dzirg vysiel na palubu a vola ma k sebe. Jeho tvar vyjadruje rozhodnost.
Ukazuje do dialky — tam, kde zretelne vystupuju obrysy stupnovitych ho rskych velikanov.
— Pristav Draza, — vysvetluje Dzirg. — Donho som ta mal dopravit.
Caka tam Liug.
Liug! Celkom som zabudol, ze existuje. Hned som si spomenul na Liugove studene cervene oci a jeho „racionalny” ucebny system. — Lenze ja nechcem, aby sa pozemstan znovu dostal do ruk biopsychologov, — pokracoval Dzirg. — Ak ta pustim len tak… odvezu ma do Zelsy.
Ale okabatime Poznavatelov! V clne je vybusna naloz. Staci stisnut tento gombik a o desat minut cln vybuchne a potopi sa. Ja sa „zachranim” antigravitacnym diskom, priletim do Drazy a poviem Liugovi, ze si nejako vyhodil cln do vzduchu, skocil do vody, priplaval k brehu a schoval si sa v pobreznych hustinach. Ja som ta nemohol zadrzat, lebo som sa ledva sam zachranil.
A podal mi rezervny antigravitacny disk.
— Dzirg! — na viac som sa nezmohol, len som opakoval: — Priatel moj… priatel moj…
Skry sa co naj dalej a udrzuj so mnou spojenie. Tu mas telepristroj, ktory ti posiela Viara. S jeho pomocou mozno udrzat spojenie do vzdialenosti desattisic kilometrov. Tieto pristroje su vysadou nemnohych Poznavatelov.
Ozvem sa ti len na takuto sifru.
Vytocil na tlacitkovom ciferniku pristroja volaciu sifru a kazal mi, aby som ju niekolko raz opakoval.
— Radim ti, aby si odletel na Velky juhozapadny ostrov. Tam su priselci z Velkej mnohotvarnosti. Zjavili sa na Griade, ked som este ani na svete nebol. Neviem preco, ale Poznavatelia sa tejto oblasti oceanu vyhybaju.
Avsak Viara tvrdi, ze pozemstania sa ich nemusia obavat.
— Dakujem ti, Dzirg, — odvetil som vzrusene. — A co bude s tebou?
— Vsetko bude v poriadku, — utisoval ma. — Daju mi novy cln a znovu odidem na kontrolny usek Fialoveho oceanu.
Budovy Drazy sa ustavicne priblizuju. Uz sme od brehu dohromady len pol kilometra.
— Teraz! — zavelil Dzirg, potlapkal ma po pleci, makko sa vzniesol do vzduchu a zamieril k Draze. — Neotalaj! — zakrical zhora.
Stisol som gombik vybusneho zariadenia a spiralovite som vyletel k zmrakajucej sa oblohe. Vo chvili, ked som dosiahol breh, na opustenom clne zahrmel vybuch. Silna vzdusna vlna ma mocne ovalila, zatocila a odniesla ma
