A co vies robit?
Griadan pristupil k pultu na druhom konci kabiny, postupne stlaca gombiky a ukazuje na obrazovkach vsetky uzly a agregaty astroplanu. Dovtipil som sa, ze ma na starosti pozorovat stav sucasti astroplanu. Zrejme na vsetkych dolezitych miestach boli namontovane piezokrystalicke snimace, ktore spdlahlivo signalizovali kazdu poruchu. A kde byvate? — vypytoval som sa dalej.
— Ptuin, — strucne odvetil astronaut.
Teda mam pred sebou novy druh pracovnikov — oby vatelov planety Ptuin. Zatial co jednych zahnali Poznavatelia na morske dno, udelom druhych bola praca vo Vesmire, na planete, ktora mozno ani nie je suca pre zivot.
O niekolko hodin Aid (tak sa Poznava tel volal) „vytrezvel” a so zamracenou tvarou si sadol za pult. Rozhodol som sa vyuzit prilezitost a zosiroka som sa zacal vypytovat na konstrukciu astroplanu. Aid odpovedal neochotne, ale presne a vyrazne. Akiste nevidel v mojej zvedavosti nic zvlastneho.
Princip cinnosti motora som pochopil dost nejasne, lebo v technickej terminologii Griadanov bolo mnoho neznamych vyrazov. Pokial som pochopil, elipsoid bol dokonale zautomatizovany. Vsetky riadiace a kontrolne funkcie vyplnovali elektroanalyticke a matematicke pristroje. Podla principu cinnosti to bola gravitacna raketa, podobna nasej „Uranii”, ale neporovnatelne dokonalejsia. Hlavny rozdiel spocival v inych zdrojoch gravitacnej energie: gulodisk ziskaval energiu z mezonovej hmoty — nevycerpatelneho zdroja energie. Griadske gulodisky boli znacne mensie nez „Urania”. Keby som ich mal porovnavat, povedal by som, ze elipsoid je clnom a „Urania” oceanskym parnikom. My sme leteli astroplanom, ktory bol dlhy najviac ak 50 metrov (po velkej osi elipsoidu). Medzihviezdne a medzigalakticke gulodisky boli podla Aldovych slov niekolko desat raz vacsie a tvarove sa blizili guli.
Ale aj medzigalakticky gulodisk bol niekolko raz mensi nez „Urania”! Nevelke rozmery griadskych astroplanov vyplyvali z obrovskej energetickej kapacity mezonovej hmoty. Viac nez polovicu planov zaberal motor — obdivuhodne zladeny system, ktory menil energiu mezonovej hmoty na gravitacne alebo elektromagneticke ziarenie.
Vzdialenost medzi planetami, ktora sa rovnala tristo styridsiatim milionom kilometrov, prekonal elipsoid za tridsatdva hodin, teda letel priemernou rychlostou tristo kilometrov za sekundu. Motor pracoval celou cestou; v dosledku toho sa udrzovala v astroplane normalna pritazlivost. Ukazalo sa, ze riadenie zautomatizovaneho astroplanu je pomerne jednoduche, takze ku koncu cesty by som uz aj ja sam dokazal elipsoid viest.
Priblizovali sme sa k Ptuinu. „Preco nezapne horizontalne obrazovky?” uvazoval som a odrazu som sa stal svedkom ukazu, ktory ma vzdy privadzal do uzasu: steny astroplanu sa stali priehradnymi. Zdanlivo sme ostali visiet v priestore. Presne pred nosom astroplanu ziaril v nebeskej priepasti obrovsky ligotavy disk planety. Velitel a jeho dvaja pomocnici vykonavali pri pulte cudne rytmicke pohyby a prepinali rady gombikov a pak.
Astroplanom sa rozliehala mnohohlasna symfonia, chvilu silnela, chvilu utichala.
— Co znamena toto bzucanie? — spytal som sa Alda.
— Uvadzam astroplan do rezimu energetickych vibracii, ktore vznikaju okolo rovnika planety. Rovnikovy pas energetickych vibracii vytvaraju generatorove prijimace a menice energie, vyzarovanej jadrom Galaxie. Tieto vibracne burky ustavicne zasobuju energiou zavody na vyrobu mezonovej hmoty. Na vyrobu jedineho kilogramu tejto latky treba obrovske mnozstvo energie — dvesto bilionov kilowattov. Jej pramen je nevycerpatelny. Energia jadra Galaxie staci na miliardy rokov, — dolozil.
Mnohohlasna neprijemna melodia stale silnela. Vlieval sa do nej mocny prud novych zvonivych a coraz vyssich zvukov. Po tele sa mi rozliala zvlastna sladkost, vzbudzujuca strach. Zdalo sa mi, ze nepotrva dlho a zacnem sa v tejto narastajucej melodii roztapat. Na chvilu sa do celeho tela nahrnula olovena tazoba, ale vzapati zmizla.
Melodia stichla tak nahle, ako sa zacala. Lahky naraz — a elipsoid nehlucne zosadol na rovnu plosinu.
— Uz sme tu? — cudoval som sa. — Tak rychlo? Aid prikyvol.
Nikto nas nevital. Poobzeral som sa. Az k obzoru sa tiahli ozrutne hribovite stavby, stupnovite budovy a veze, nad ktorymi planuli zelene blesky. Boli to zrejme zariadenia, ktore zbierali a rozdelovali energiu a odvadzali do zavodov. Hribovite stavby boli medzi sebou pospajane hustou sietou hrubych potrubi. Pozrel som hore a uvidel som ciernu oblohu s velkymi nehybnymi hviezdami: teda planeta nema atmosferu; preto tu jadro Galaxie ziarilo oslepujucim jasom, ktory zatienoval slnko.
Navliekli sme si skafandre, presli sme cez tri hermeticke komory a vysli sme z rakety.
— Musime vziat odtialto dalsiu zasobu mezonovej hmoty, — povedal mi Aid prisne. — Ale ty nas pockas u dispecera. — A ukazal na polkruhovity obrneny hrib, vzdialeny od nas patsto metrov. — Nesnaz sa ujst. Tu sa ti to nepodari. Mezonovu hmotu preberieme a nalozime za pat hodin.
Pritazlivost bola na tejto planete znacne slabsia ako na Griade. Preto som sa lahko pohyboval v griadskom skafandri. Podisli sme k dveram dispecingu. Aid stlacil na stene gombik a dvere sa hned samocinne otvorili.
V priechodovej komore sme vyzliekli skafandre a vstupili sme do dlhej, priestrannej haly. Na okamih sa mi zazdalo, ze som sa znovu dostal na Ostrovy oddychu, pretoze som zacitil omamny vzduch morskych priestorov, vonu tropickych kvetov. V dispecerskej miestnosti bolo prekvapujuco verne napodobnene podnebie dalekych Ostrovov oddychu.
V priestrannej hale boli dohromady len traja Poznavatelia, ktori sa s chladnou vaznostou prechadzali pozdlz cudesnych pristrojov. Na obrazovkach pristrojov sa mihali, blyskali a iskrili stovky chvejucich sa, pulzujucich kriviek.
Ozrutny projektor uprostred miestnosti sa pravidelne rozsvecoval a ukazoval, ako prebiehaju jednotlive cykly vyroby mezonovej latky.
Aid prehodil par slov s Poznavatelmi, ukazal na mna a vysiel z miestnosti.
Pristupil som k jednemu z Poznavatelov, ukazal som na budovy, ktore bolo vidiet za vysokym uzkym oknom, a spytal som sa: — A na to vsetko stacite vy traja?
Poznavate! si ma dlho prezeral; zrejme rozmyslal, co odpovedat.
Potom sirokym gestom ukazal na informacne obrazovky, ktore sa v tej chvili rozziarili. Uvidel som nekonecne podzemne tunely, po ktorych chodili robotnici s nezdravymi zemitymi tvarami. Oci im svietili ako fakle v prizracnej purpurovej hmle. Hmla zrejme pochadzala zo skodlivych vyparov hornin.
— Kto je to? Hadam len nie Griadania? — zasol som nevdojak.
— Nie, — povysenecky odvetil Poznavate!.
Z tonu jeho reci som vycitil, ze moje slova urazili jeho samoiubost.
— Poznavatelia nehromadili po cele tisicrocia vedomosti nato, aby sami pracovali v hlbinnych naleziskach mezonovej suroviny. Na to mame Erobsov.
Dozvedel som sa, ze v podzemi planety, v hlbkach od tristo do osemsto kilometrov, sa rozkladaju cele mesta, kde ziju vesmirni robotnici — Erobsovia. Ako sa dostali na planetu? Pochadzaju z tych istych ostrovanov, potomkovia ktorych obrabaju Sumracne planiny? Premahal som hnev, ktory ma dusil, a pozeral som sa na vesmirnych pribuznych Griadoidov, pracujucich pri obrovskych mechanizmoch. Zahaleni purpurovymi oblakmi prachu, krok za krokom sa zahryzali do hornin v bezprostrednej blizkosti tazkeho jadra planety. Dobyvali surovinu pre vyrobu mezonovej latky.
Potom sa predo mnou vynorili ulice podzemnych miest, uvidel som vesmirnych robotnikov pri praci, pri oddychu, vo volnom case; matne blikali osvetlovacie lampy, pravidelne pulzoval pristroj na obnovu ovzdusia a z casu na cas chrlil na povrch planety skodlive plyny. Hoci tu boli ovela tazsie zivotne podmienky ako na dne Fialoveho oceanu, marne som hladal na tvarach Erobsov vyraz otrockej pokory. Vsade som videl smele, rozhodne tvare, rozumne pohlady ako u Griadoidov.
Obratil som sa k samolubemu a lahostajnemu Poznavatelovi, ktory lenivo pozeral na obrazovky a chcelo sa mi zakricat do jeho ladovej tvare: „Barbari! Treba vas znicit ako skodlivu piesen na tele tisicrocnej civilizacie!” Teda zasa ideme do Trozy. Co ma asi caka? Aid dozera na nakladanie poslednych balikov mezonovej hmoty cez hlavny nakladny priklop astroplanu.
Jeden taky „balicek” vazi pol miliona kilogramov; naklada ho vysokovykonny antigravitacny transporter. Som v riadiacej ustredni. Astronautioperateri lahostajne sedia na svojich miestach. Pravedepobne ani netusia, ze som poslom dalekeho sveta, kde by Poznavatelia nemohli existovat.
Zrazu mi prisla na um zufala myslienka: pribuchnut priklop a ujst.
Ruka sa mi naciahla po automate zatvarajucom priklop. Ale zdravy rozum mi hned napovedal, ze by som mohol zahynut v ladovych pustinach Vesmiru. Ved ani neviem, ako zostavili programy elektronkovych pristrojov, riadiacich raketu; nedokazal by som vypocitat nepredstavitelne daleku cestu k Slnecnej sustave!
Okrem toho, v astroplanoch nie su anabiozne vane — zomrel by som prv, nez by som sa dostal na periferiu
