sam? Akiste sa prvy dovtipil, kade sme usli, a kym organizovali prenasledovanie, pustil sa za nami na vlastnu past. Nech, tym lepsie pre nas.
Liug cosi krical a zurivo maval rukami; prikazoval nam, aby sme zostali stat. Vzdialenost medzi nami a nim sa zmensila na dvadsat metrov.
— Vidim radiovy majak! — skrikol odrazu Piotr Michajlovic. — Ten, o ktorom si hovoril Dzirgovi.
Pozrel som sa na mapu a na kompas.
Liug prestal gestikulovat, vytiahol z vrecka akusi dlhu palicku a namieril nou do nas. Oslepujuco sa zablysol kratky belasy, skoro priezracny plamen a s hrozou som videl, ako akademikovi bezvladne klesla hlava.
Zmocnila sa ma diva zurivost. Prudko som zabrzdil pristroj, takze Liug, ktory nahlivo nabijal zbran, bezmala vrazil do nas. Vtedy som ho volnou pravou rukou zdrapil za hrdlo a sucasne som ho kolenom kopol do brucha. Liugovi zacvakali celuste a pocul som, ako zachrcal. Stale mocnejsie som zvieral hrdlo nepriatela.
O minutu bol vsetkemu koniec. Odopal som z hrude mrtveho Liuga antigravitacny disk, ktory mi lenlen ze nevyletel z ruk, a Griadanovo telo zletelo dolu ako kamen. Horkotazko som si pripevnil Liugov aparat, uvolnil som remen, ktory ma priputaval k akademikovi, vyrovnal som rychlosti oboch diskov a chytil som Piotra Michajlovica za ruku. Bola studena ako lad. Pochytilo ma zufalstvo. Zahynul clovek, s ktorym som vykonal najvacsiu cestu v dejinach Zeme, s ktorym sme objavili tento svet. Zomrel genialny vedec, ktory podaroval ludstvu gravitonovu raketu! A kolko este mohol urobit…! Podo mnou uz hucal ocean. Veza radioveho majaka zostala vpravo.
Mechanicky som hladal ocami Dzirgovo plavidlo, ohromeny ziaTom. Sumrak uz natolko zhustol, ze nebolo takmer nic vidiet. Zrazu asi polkilometra na juh vzplanuli tri oranzove svetla. To je Dzirg.
A konecne sme pri clne. Ticho som zosadol na palubu, pricom som reguloval dva pristroje naraz a opatrne som podopieral Samojlova. Dzirg uz utekal ku mne.
— Co sa stalo? — spytal sa a prelaknuto si obzeral akademika.
— Liug… — vydralo sa mi z ust.
Starostlivo prezrel akademika a ukazal mi tmavu skvrnu, ktora sa zjavila na sluche.
— Gravitacny zasah, — povedal Dzirg ticho. — Nastalo okamzite ochrnutie a smrt. Zostava uz len jedna moznost — Velky juhozapadny ostrov.
Netusil som este, na co sa Dzirg spoliehal. Mlcky som mu pomohol obliect Samojlova do chladiaceho skafandra. Iba tolko som chapal, ze Dzirg chce akademikovo telo uchranit od rozkladu. Pravdepodobne nam moze pomoct ktosi, kto byva na ostrove. Ale ako a cim? Vari mozno vzkriesit mrtveho?
Tej noci hviezdy svietili tak matne a slabo, ze by som sa podla nich nebol vedel orientovat. Zacinalo sa obdobie hmiel a burok. Jadro Galaxie sa zatiahlo nepreniknutelnou hmlou. Rano bolo horuce a sparne bezvetrie, iba obcas sa prihnal silny vietor. Slnko ledva presvietilo cez hmlu. Dzirgova tvar bola rovnako zachmurena ako obloha.
— Blizi sa uragan, — poznamenal. — Pat raz som videl na Fialovom oceane velku burku; kazda sa zacinala takto.
Hoci bolo bezvetrie, po oceane sa prehanali nezvycajne vysoke vlny.
O nejakych desat minut sa Dzirg siel pozriet na pristroje. Vratil sa ustarosteny.
— Uz sa to zacina. Citis tu palavu?
Utrel som si spotene celo. Za hodinu bolo dusno este neznesitelnejsie, bezvetrie trvalo. Obloha dostala medenocervenu farbu s fialovym odtienom. Po strasidelnom oceane sa valili dlhokanske tazke vlny. Zlovestny medenofialovy svit zrazu zmizol. Zotmelo sa. Dzirg cosi kutil nad infrazvukovym barometrom — urcoval stred uraganu, ktory sa nezadrzatelne hnal na nas odkialsi z temnoty.
Uragan sa prihnal o druhej hodine. More scernelo. Hladinu cerili biele spenene vlny. Spociatku povieval obycajny cerstvy vetrik. Stoziar elektromagnetickeho prijimaca bzucal. Cln zvysil rychlost pod naporom vetra, ktory sa zrazu strhol. Vietor tichol iba na chvilku a potom dul este besnejsie. Celo lode bolo takmer neprestajne pod vodou. Spenene vlny zacali zalievat palubu: gravitacne utisovace vody uz nestacili na rozbesnene vlnobitie. Nespustal som oci z radioveho barometra, ktory este vzdy vytrvalo klesal.
— Stred uraganu je kdesi na vychod od nas, — oznamil mi Dzirg. — Ideme mu presne v ustrety. Musime zmenit smer. Skoda, ze cln nie je upraveny na podmorske plavby. Po tej prihode — mal na mysli „vybuch” hydr omobila a moj „zazracny” unik — mi dali obycajny elektromagneticky cln. P onorili by sme sa pod hladinu, a nemuseli by sme sa bat nijakeho uraganu.
Cln sa otocil a rychlo zamieril na severozapad cez temnotu a burku.
Po case ma Dzirg znovu oslovil: — Uragan opisuje obrovsky obluk. Este som ho nestihol vypocitat, ale zda sa, ze ohnisko vichrice nas dohana. Vsetko zavisi od rozmerov obluka.
Potom by bolo s nami zlenedobre! Uz ani teraz sa neda plavat: vlnobitie je prisilne. Taky uragan som este v zivote nevidel! Pri narazoch dosahuje rychlost vetra az dvesto drun za patinu kruhu (sedemsto kilometrov za hodinu). A tie vlny! Stvrt storocia som na mori, ale cosi take vidim po prvy raz!
Po mori sa prehanali ozrutanske vlny. Medzi nimi sa otvarali fialove doliny, siroke az dva kilometre. Na ich miernych svahoch, scasti chranenych od vetra, sa hmyrili cele retaze mensich vlniek s bielymi penovymi ciapockami. Ale hrebene obrovskych valov nemali biele lemovanie: vietor z nich okamzite strhaval penu, roznasal ju nad morom a vyhadzoval do stvtkilometrovej vysky.
Cln sa zmietal vo vlnach ako trieska. Jeho trup, vyrobeny z neznamej zliatiny, zacal podozrivo pukat. Horkotazko sme sa udrzali na nohach.
Pevne sme sa drzali podpier pultu. Spomenul som si na akademika, ale ked som nazrel od kajuty, upokojil som sa: Dzirg ma predbehol a postaral sa onho. Akademik lezal v akejsi hojdacej sieti.
Ozrutna vlna s hukotom vrazila do boku lode. Ozval sa praskot.
Dzirg zapol kormovu obrazovku. Ukazalo sa, ze rezervny prijimac energie na zadnej palube sa zrutil. Co ak sa zruti aj hlavny?
Katastrofa sa blizila.
Zrazu som pocul Dzirgov zacudovany vykrik. Moj priatel ukazoval na hlavnu obrazovku, ktora ziarila strasidelnym modrastym svetlom, uplne odlisnym od obvykleho zeleneho svetla. Ale ved som si dobre pamatal, ze Dzirg hlavnu obrazovku nezapinal! A zrazu sa na obrazovke ukazala nezabudnutelna tvar, ktoru som nikdy predtym nevidel. Akosi nejasne pripominala tvar sochy nad priecelim Energocentra. Krasne podlhovaste oci si nas starostlivo prezerali. Potom tvar zmizla. Bolo to ako sen. Dzirg, nemy od uzasu, hladel na mna a ja na neho.
— Co to bolo? — zasepkal som neisto.
Dzirg mlcky mykol plecami. A potom sa zacali diat zazraky: vodne hory, ktore sa s revom hrnuli na palubu, znacne znizili svoj napor. Rucicka pristroja na meranie gravitacneho pola skocila na koniec stupnice a oprela sa o okraj. Silne polia neznamej energie sa zhustovali vo velkom okruhu okolo plavidla, ako o tom svedcil energeticky oscilograf. Na obrazovke pocasia sa splet klukatych kriviek, oznacujucich ohnisko uraganu, pokryla zrazu zavojom hmlistych traslavych skvrn. Uragan nahle stichol. Neveril som vlastnym ociam, ked som videl, ako na horizonte lenivo opadavaju posledne vlny rozohnanej burky. Besne zavyjanie vetra prestalo. Nic sme nechapali.
Hoci na obzore bolo vidno fantasticke vlny, priblizne v okruhu styroch kilometrov okolo clna zavladlo uplne bezvetrie. Ocean bol hladky ako sklo. Bezveterny kruh sa premiestnoval s nami tou istou rychlostou ako nas elektromagneticky cln — asi tristo kilometrov za hodinu!.
— To je zazracne a nepochopitelne! — povedal som ohromeny. — Tento zvlastny prirodny ukaz sa’ iste vyskytuje iba na vasej planete.
Ale Dzirg odmietavo pokrutil hlavou.
— Za dvadsatpat rokov som nevidel na oceane nic podobneho. Ze by to robili termojaderne slnka juznej Griady?
A zacal mi vysvetlovat teoriu atmosferickych procesov na Griade.
— Nie je vylucene, — skocil som mu do reci, — ze tento ukaz suvisi s neznamou bytostou, ktora sa zjavila na nasej obrazovke.
Dzirg mlcal a celym svojim vyzorom daval najavo, ze si nezela meditovat o tom, co nepozna.
— Pozri sa na ukazovatela kurzu! — zvolal. Zaumienil som si, ze sa nebudem nicomu cudovat.
Ale neslo to tak lahko. Cln z akehosi dovodu plaval na juhozapad, hoci Dzirg ho naposledy nariadil na severozapad. Okrem toho pohyboval sa stale rychlejsie. Obrovska zahadna sila tahala plavidlo na juhozapad! Robilo to dojem, ako keby sme sa dostali do akehosi siloveho koridoru. Urobil som pokus, aby som o tom presvedcil i Dzirga: elektronkovemu „kormidelnikovi” som dal prikaz zmenit kurz na vychod. Cln zacal prudko zahybat na sever, ale o sekundu hladac smeru poplasne zazvonil, zazmurkal fialovooranzovym okom a plavidlo sa automaticky obratilo
