na juhozapad. Tak sme sa unavili, ze sme mavli rukou na zahadnu silu, ktora nas hnala na juhozapad, a zvysok dna i celu noc sme spali ako zabiti. Aj tak sme boli proti nej bezmocni.
Prebudil ma jasny slnecny luc, ktory sa mi opieral rovno do tvare.
Nahlivo som vysiel na palubu a zasol som. Ocean, pokorny a tichy, vyzeral ako stuhnute safirove jazero. Bolo neobycajne teple rano griadskych tropov.
Bol to zrejme jeden z poslednych tichych dni pred nepretrzitym sumrakom obdobia hmiel a burok. Lahodny vanok sa nezne dotykol mojej tvare. Dve mile na juh sa z vody vynarali ozrutne palmovite stromy rozlahleho ostrova.
A za palmami, na pozadi oblohy, sa tycil striebristomodry vrch, ktory nas ohromoval idealnym geometrickym tvarom. Bola to gula, ktora rozmermi prevysovala mozno Elbrus.
— Dzirg, — ozval som sa. — Pod sem! Pozri sa na tuto gulu!
— Co sa stalo? — vysiel z kajuty s uterakom v ruke a prizmuroval oci od ostreho slnka.
Dzirg chvilu sustredene pozeral na modru gulu. Potom ticho prehovoril:
— Hej. Je taka, ako mi ju opisovala Viara. Videla ju raz, ked ju Jugd vzal na vypravu k ostrovu. Ja som sa nikdy nezatulal do tejto casti oceanu.
Ak mame verit pristrojom, preplavali sme od Drazy vyse desattisic kilometrov!
Sila, ktora tahala cln, sa znacne znizila. Nasa rychlost klesla takmer na nulu. Tisko sme sa priblizovali k zahadnemu ostrovu, ktory casto zamestnaval moju predstavivost.
7
Obri
Cln sa zastavil uprostred uteseneho ovalneho zalivu, ktory mal v priemere asi tri kilometre. Nepreniknutelne tropicke hustiny, poprepletane hustymi lianami, na vsetkych stranach siahali az k hladine. Velikanske kvety, velke ani koleso, zadumcivo hladeli do zalivu a ronili kvapky rosy.
Vsade vladlo hlboke ticho. Rovno na sever sa otvarala siroka dolina, uprostred nej stala tajomna gula a zaclanala stvrtinu oblohy. Marne som napinal zrak, nikde som nevidel ani cloviecika. A zrazu sa mi srdce rozbuchalo az kdesi v sluchach. Spoza mocneho kmena vysiel na breh zalivu vysoky clovek v jasnobelasom priehladnom skafandri. Clovek meral najmenej tri metre. Mal bohatierske plecia a dokonale vyvinute svalstvo. Breh bol vzdialeny asi patdesiat metrov a dobre som rozoznal rysy jeho tvare. Prisahal by som, ze je to ta ista tvar, ktora sa ukazala na obzorovej obrazovke pocas uraganu.
Obzrel som sa. Dzirgova tvar vyjadrovala uzas.
— To je host z Velkej mnohotvarnosti. Pred patsto rokmi pomohli predkom dnesnych Poznavatelov vybudovat Energocentrum. Na pamiatku toho zanechali znak — sochu nad vchodom. Ale poslednych tristo rokov n ejavili znamky zivota; vypravy Poznavatelov k Juhozapadnemu ostrovu, podnikane za poslednych patdesiat rokov, sa nic nedozvedeli. Posledny raz tam plaval Jugd s Viarou. Rozpravala, ze uz videli modru gulu na obzore, ale blizsie ako na dvadsat kilometrov sa k ostrovu nemohli priblizit. Akasi silova bariera odrazala ich lode na zapad, hoci Jugd zapol vsetky mezonove generatory, aby neutralizoval barieru.
„Znamena to, ze nie je Griadan? A kto je to teda? Aka rozumna bytost? Odkial priletela?” umaral som sa v dohadoch.
Obor v skafandri („Preco je v skafandri?” pomyslel som si) sa uprene na nas dival a zahadne sa usmieval. Necakane zdvihol mohutnu rucisko a… zavolal nas k sebe. Zvlastne, ze som nepocitoval ziaden strach a povedal som Dzirgovi, ktoreho nic nemohlo vyviest z rovnovahy: — Podme sa s nim zoznamit!
No jednako sme nemali na com plavat. Burka nam rozbila cln a lietajuce disky sa pokazili pocas uraganu: boli to velmi jemne pristroje. Boh poruchane a dokrivene; nechal som ich vtedy nezaistene v kabine, otraseny akademikovou smrtou.
— Ako zideme na breh? — spytal som sa Dzirga. Obrovi sa zjavne zunovalo cakat. Vo chvili, ked som sa chystal skocit do vody, aby som priplaval k brehu, obor sa plavne odlepil od zeme, zdvihol sa do vzduchu a letel k lodi, pricom zostal v obvyklej zvislej polohe ^ Nestacili sme sa ani spamatat a uz bol na palube.
Co mu len povedat? A akym jazykom?
— Nemozeme zist na breh, — povedal som napokon na ospravedlnenie. — Mame rozbite vsetky pristroje.
Obor mlcal: ocividne nepochopil moje slova (vlastne slova lingvistickeho aparatu). Ale posunkami nam ukazal, ze musime letiet k horam, spoza ktorych vycnievala striebristomodra gula.
— Na com poletime? — spytal som sa ho posunkami.
Vtedy obor natiahol ruku, chytil ma za pas a ukazoval mi, ze ma lahko udrzi pri lete v rovnovahe. Pochopil som ho, ale zacal som zufalo gestikulovat a snazil som sa mu vysvetlit, ze nie sme dvaja, ale traja. Potom som sa rozbehol do kajuty a horkotazko som vyniesol akademika na palubu.
Z neobycajne vyraznej obrovej tvare som hned vycital, ze zoberie aj akademika. Neotalal a hned opatrne vzal Samojlova.
Lahko ho preniesol na breh, znovu sa vratil a spokojne sa usmieval.
Tvar rozumneho spolubrata bola nezabudnutelna: cela ziarila ohnom, pohybom, zmenou! Crty tvare boli sice velke, ale zato vytepane dlatom neznamych pokoleni do nepredstavitelnej dokonalosti. Najmensie odtienky citov a myslienok sa odrazali na jeho tvari ako bystry prud.
Obor znovu netrpezlivo ukazal, ze treba letiet. Obratil som sa k Dzirgovi: — Letme teda! Citim, ze nas caka cosi neobycajne. Ale na moj udiv Dzirg odmietol opustit lod.
— Musim sa vratit do Drazy, — povedal lutostivo. — Velmi rad by som videl neobycajne veci, ale cakaju ma Griadoidi. Mame pred sebou este mnoho bojov! Zbohom…! Udrzuj s nami spojenie predoslym signalom. Mozno, ze teraz sa obratim o pomoc ja k tebe. Tvoj priatel (ukazal na akademika) bude zit!
Srdecne som objal hrdinskeho syna Griady.
Obor nas s dobrym usmevom pozoroval.
— Odchadza na more, — povedal som obrovi. — Pustis ho zo zalivu?
Ziadna odpoved, hoci sa mi zazdalo, ze zahadny clovek priaznivo prijal moju prosbu. Zaujimave, mozno ani nema recove organy! Vo Vesmire su mozne vselijake cuda.
Nahmatal som vo vrecku radioprijimac. Presvedcil som sa, ci funguje, pristupil som k obrovi, dovercivo som nanho pozrel a povedal som mu: — Som pripraveny!
Chytil som sa ho za ruku. Obor sa este vacsmi usmial a vtom sa zodvihol a preletel na breh. Ledva som stacil zakricat: — Do videnia, Dzirg! Pozdravujem Gera a vsetkych vasich!
Lod sa prudko otocila a pomaly vyplavala zo zalivu smerom na vychod. Dzirg mi kyval.
Ostal som sam so zahadnym obrom. Pozeral teraz na sever, smerom k moru, a na jeho tvari sa mihli odtiene neznamych myslienok. O com rozmyslal?
Ukazalo sa, ze obor vie rozpravat. Povedal do mikrofonu v prilbe niekolko kratkych viet, laskavo pozrel na mna a posunkami ma vyzval, aby som cakal. Sadol som si do travy, ale obor sa zacal velkymi krokmi prechadzat; zrejme niekoho ocakaval. Spoza hrebena hory sa ukazala tmava bodka. Stale sa zvacsovala, rychle sa priblizovala k nam a navidomoci sa menila na takeho isteho obra. Ten, co priletel, mi priatelsky zamaval rukou a hned opatrne vzal akademika na ruky a lahko sa vzniesol do oblakov ako rozpravkovy dzin.
Mna vzal moj znamy.
O chvilu sme sa vznasali nad okolitymi horami. Krcovite som sa drzal obrovej ruky a zavrel som oci. Potom som pozrel dolu — az sa mi dych zastavil.
Obri zamierili k modrej guli. Dolina, nad ktorou sme leteli, sa nahle zuzila. Tiekol cez nu bystry modrofialovy potok. Zrejme pramenil v horach, ktore sa stupnovite dvihali pred nami. Vystupili sme do vysky, pomaly sme preleteli cez horsky chrbat vo vyske sest ci sedem kilometrov. Zacalo sa mi tazko dychat: vzduch bol znacne zriedeny. A stale sa pred nami tycila gula, ktora prevysovala aj najvyssie konciare.
Zrazu sa za pohorim rozprestrela nekonecna rovina, ktora sa tiahla az po obzor. Gula stala skoro uprostred roviny ci nahornej plosiny. Po piatich minutach letu sme sa lahodne spustili k upatiu gule. Uvidel som pootvoreny priklop vchodu. Zmizli posledne pochybnosti: bol to kozmoplan, praotec alebo potomok gulodiskov, na ktorych lietali Griadania. Nikdy doteraz som nemyslel, ze kozmoplan moze byt taky giganticky. Gulovita stena strmo stupala hore.
