Bola vysoka dobrych sest — osem kilomet rov. A je to bezchybna, idealna, geometricky pravidelna gula. Aku vysoku techniku museli mat ti, ktori ju postavili.
Jeden obor zdvihol ruku. Z vychodu vyklzol automaticky rebrikovity mostik a za nim vyskocil bohatier v takom istom modrom skafandri, ako mali moji sprievodcovia. Posunkom mi naznacili, aby som vysiel ku vchodu a mlcky som liezol hore. Obri s akademikom na rukach stupali za mnou.
Ked som vstupil dnu, ocitol som sa v prazdnej kockovitej miestnosti.
Bola to vonkajsia spojovacia komora. Obor stisol neviditelny gombik a steny sa za nami necujne zavreli. Zato vpredu sa otvorila nova chodbicka. To sa opakovalo dvakrat. Vo vyklenkoch poslednej chodbicky viseli jasnomodre priezracne skafandre. Dotkol som sa ich. Ani porovnat sa nedali s nasimi masivnymi pancierovymi oblekmi, ktore zostali v „Uranii”.
Dlhy cas sme isli po chodbe, ktora sa spiralovite vinula v dolnej casti gule. Steny chodby vydavali rozptylene svetlo, ktore bolo take silne ako slnecne. Napokon sa chodba skoncila a ocitli sme sa vo velkej gulovitej sale.
Obri opatrne polozili akademika na lozko a obratili sa ku mne. Zapol som lingvisticky pristroj a spytal som sa: — Co budete robit s mojim priatelom? Neodpovedali a dalej hladeli na mna. Potom jeden vydal zo seba nezrozumitelny spevavy vykrik. Zo vsetkych stran sa zjavili taki isti obri a mlcky ma obstupili. Ani hlasok nenarusil ticho, ktore zavladlo. Toto zahadne mlcanie ma zacalo tiesnit.
— Co je to za konstrukcia? Preco mlcite? — vykrikol som, lebo som uz nemohol vydrzat.
Desiatky uznanlivych, pozornych oci sa obratilo na mna, ako by sa ma na nieco spytovali. Moj sprievodca (podla vsetkeho ich vodca) znovu cosi povedal a obri opatrne vyzliekli Samojlova zo skafandra.
— Co chcete s nim robit? — vrhol som sa k akademikovi. Bal som sa, ze aj oni zacnu robit nejake pokusy s mojim mrtvym priatelom ako biopsychologovia. Jeden z obrov ma zartovne zastavil. V jeho svaloch som pocitil rozpravkovu silu.
Cely naplaseny pokorne som sa pobral za nimi. Akademika som nespustal z ocu.
V jednej stene sa otvorili dvere, ktore viedli do stvorhrannej kabiny.
V kabine stal zahadny pristroj, pripominajuci anabioznu vanu. K velkemu valcu z neznamej hmoty, asi umelej, viedli desiatky ba mozno aj stovky lesklych trubiek. Okolo valca boli pristroje. Pripominali elektronkove dela alebo biologicke ziarice. Cela konstrukcia bola zvrchu osvetlena akymsi nezvycajnym prenikavym svetlom z podivnych svietnikov, zrejme generatorov ziarivej energie.
Jeden z obrov stlacil paku. Cast valca sa otvorila. Akademika vlozili dnu a valec sa znovu zavrel. A uz znela z pristrojov mocna vitazna melodia.
Rovnomerne zacali hucat biologicke ziarice, na riadiacom pulte zablikali rady roznofarebnych ziaroviek. A — zazrak! Alebo to bola iba halucinacia? — uvidel som, ako akademikova tvar zacala ruzoviet. Bolo to neuveritelne. Ale akademik postupne ozival.
Uz otvoril oci, pohol rukou, a naraz vstal a prekvapene sa poobzeral.
Istotne mu nijak neslo do hlavy, kde je a co sa s nim deje. Obri s laskavym usmevom pozerali na neho. Ktorysi stisol gombik, valec sa roztvoril. Piotr Michajlovic, ktory nic nechapal a zacudovane si prezeral nezvycajne prostredie, neisto vysiel z pristroja. Nevydrzal som a vrhol som sa nanho s otvorenou narucou.
Piotr Michajlovic! Ved ste boli mrtvy! Zabity! Coze? Zabity? — cudoval sa Samojlov a opatrne sa ohmataval. — Ano… Ale ved som zivy?!
Ano, ste zivy! Vlastne boli ste mrtvy… Ale zijete!
Samojlov pokrcil plecami. Tu som si uvedomil, ze nic nechape a v kratkosti som vedcovi rozpovedal, co sme prezili. Samojlov sa nezaprel.
Hned zacal utocit na obrov.
— Nie sme Griadania, my sme z inej planety, ktora sa nachadza na kraji Galaxie. Tu sme len odnedavna, niekolko mesiacov. A teraz hovorte o sebe vy. Kto ste? Odkial ste prileteli?
Opat zahadne mlcanie. Nikto vedcovi neodpovedal. Zarazene na mna pozrel: Azda su nemi?
Ale nie, pocul som niekolko viet, ktore povedal ten so zlatym trojuholnikom na hrudi. On nas sem dopravil.
Obri sa casto obracali k sebe tvarami, ako to robia pozemstania pri zivom rozhovore. Potom obor so zlatym trojuholnikom sa na mna uprene zahladel. Pocitil som slabu bolest v hlave — ba vlastne akysi nepochopitelny tlak na mozog. Ako keby ma niekto neprestajne bodal malymi tupymi ihlickami do hlavy a snazil sa preniknut k mozgovym centram. Zacalo mi byt nevolno.
— Piotr Michajlovic, citite nieco? Ako hypnoza.
— Myslim, ze viem, co je vo veci, — povedal pomaly Samojlov. Mal zvlastny vyzor: zdvihol ruku k tvari a snazil sa zachytit cosi unikajuce. Sustredene hladel na dlazku. — Silne biokmit y rozochvievaju aj moje mozgove bunky. Pokusaju sa nas spytat…
— Nic sa nas nepytaju, — namietal som nastrasene. — Mlcia ako predtym!
— Aky si len ned o vtipny! — zvolal Piotr Michajlovic. — Citaju si navzajom myslienky a nie su odkazani na nedokonaly sposob dorozumievania pomocou hlasu.
— Ako sa teda s nimi dohovorime?
Piotr Michajlovic zacal zufalo gestikulovat, obratil sa k obrovi, ukazal na svoj jazyk, potom na hlavu; chcel im tak naznacit, ze my sa dorozumievame len pomocou jazyka.
Obor sa uskrnul, chytil nas za ruky ako male deti; presiel s nami cez sfericku salu a doviedol nas k dutej obrazovke v strede polkruhu, ktory tvorili velke kresla. Ked sme si sadli, uplne sme sa v nich stratili.
Sfericka sala bola pravdepodobne riadiacou ustrednou kozmoplanu.
Jej rozmery boli ohromujuce: protilahla stena bola od nas vzdialena na tristo metrov, ak nie viac, a klenba mizla kdesi hore. Steny ustredne slabo svetielkovali. Ako sme sa neskor dozvedeli, boli to obzorove a zaznamenavacie obrazovky. Za nami stalo bizarne zariadenie, ktore pripominalo zivu bytost, s mnozstvom rozlicnych ukazovatelov, pristrojov, lesklych diskov, klavesov a gombikov. Mozno to bol elektronkovy mozog kozmoplanu. Popri stenach sa tiahli rady velmi zlozitych pocitacich pristrojov. Vacsinu pristrojov v ustredni som nepoznal a z nicoho sa nedalo usudit, na co su. Vpravo od elektronkoveho mozgu stal rozmerny riadiaci pult s radom vyvysenych kresiel pre operaterov. Az sa mi v ociach marilo od aparatov a obrazoviek roznych tvarov, primontovanych k pultu.
Zostal s nami len jeden obor — nas prvy znamy. Ostatni sa myslie nkami dohovorili, vzniesli sa hore ku kupole a zmizli tam v otvoroch, ktore zrejme viedli k hnaciemu mechanizmu kozmoplanu. Coskoro bolo odtial pocut rytmicke zvuky, hukot motorov, skripanie a basovy sum. „Urcite nieco opravuju,” pomyslel som si.
Obor vyladil podivuhodne vdutu obrazovku, ktora sa uplne odlisovala od ostatnych, pripevnil si na hlavu lesklu sietovu prilbu, od ktorej viedla k panelu obrazovky husta siet drotov, a posunkami nas poziadal, aby sme si nasadili take iste prilby. Potom spytavo pozrel na nas. Predpokladal som, ze ladil prekladovy pristroj. Zretelne, oddelujuc jednotlive slova, som sa spytal na to, co sa mi zdalo zazracnym carom: — Ako ste dokazali vratit mojmu priatelovi zivot? No obor opat zaporne pokrutil hlavou a ukazal na obrazovku, ktora svietila popolavostriebornym svetlom. A vtom sa na obrazovke zjavili obrazy udalosti, ktore sme prezili v poslednom case: utek z Trozy, plavba na elektromagnetickej lodi s Dzirgom, uragan, prichod k Velkemu juhozapadnemu ostrovu, stretnutie s obrom na brehu a let z pobrezia ku guli.
— To je neuveritelne! — zvolal Samojlov. — Na obrazovke sa odrazaju obrove myslienky a spomienky. Skryva sa v nej prazvlastny pristroj: prijimac a transformator biovln, prudiacich z mozgu. To, o com za nasich cias na Zemi len hmlisto snivali!
Obor znovu na nas spytavo pozrel: — Rozpravajme myslienkami o sebe, — navrhol som akademikovi. — Pozrite, ja si teraz spominam na odlet „Uranie”.
A naozaj, na obrazovke sa zjavil Hlavny mesacny kozmodrom, obrovska silueta „Uranie”, zastupy pozemstanov v tazkopadnych kozmickych skafandroch. Potom ludia zmizli a „Urania” vzlietla do Vesmiru, zahalena do strasidelnych virov spatnej sily. Ale co sa stalo: ledva intenzita spominania oslabla, obrazy zacali blednut a rozplyvat sa. Pochopil som, ze musim mysliet jasne a logicky, nerozptylovat sa, lebo vznikla takato motanica: na pozadi letiacej „Uranie” sa z nicoho nic zjavila Lidina postava alebo tvar.
Samojlov sa nespokojne zamracil: — Nerozptyluj sa, Viktor, nerozptyluj sa. Teraz budem rozpravat ja.
Pozorne sa zahladel na obrazovku. A hned sa na nej crtala zemegula, potom nacrt Slnecnej sustavy, postavenie Slnka v Galaxii — skratka cela prednaska na astronomicku temu. Potom sa po obrazovke zacali mihat cele rady tenzorovych rovnic, znamenita Einsteinova formula E = M02, Lorentzove premeny, napokon rad otaznikov nad formulou „rychlost svetla rovna sa konstante”. Svoju myslienkovu rec zakoncil akademik touto formulou a skoro
