Michajlovica.
Predstav si, ze nie! Nie som sa nedozvedel ani o povode sochy v Energetickom centre. Sluzobnici a operateri nevedia vobec nic. Ich radiofikovany mozog zostal na urovni dojcenskeho. A Poznavatelia mlcia. Hned od zaciatku bolo jasne, ze cosi uporne taja. Odkedy su tu obri? A aky maju vztah ku Griadanom? Socha, samotne Energocentrum a aj Viarine utrzkovite slova ma priviedli k presvedceniu, ze kedysi obri spolupracovali s Poznavatelmi, ale potom sa odrazu uzavreli na Velkom juhozapadnom ostrove. Tu cosi nie je v poriadku.
Ale ako sa dohovorime s obrami? Zvlastne, ze nerozumeju ani nas jazyk, ani jazyk Griadanov. Preco asi, Piotr Michajlovic?
Musia rozumiet vsetko a som si isty, ze o nas uz davno vedia. Myslis, ze z uraganu sme vyviazli nahodou?
Preco potom neodpovedaju na otazky?
Mam dojem, ze pricina je takato: ich jazyk je natolko zlozity a nepodobny nasmu a griadskemu, ze je im tazko vyjadrit myslienky jazykom, ktory sa im zda byt jazykom divochov alebo dojcat.
Po dlhej nepritomnosti sa obor znovu vratil k nam a s priatelskym usmevom sa posadil oproti.
— Pozri, — povedal Piotr Michajlovic, — teraz mu dame rad otazok.
Musi ich pochopit a nejako na ne reagovat.
A Samojlov sa obratil k obrovi:
— Povedzte nam konecne, kto ste? Z ktorej casti Galaxie ste prileteli na Griadu?
Obor vypocul Samojlova, razne podisiel k hlavnemu pultu a s nepostihnutelnou rychlostou zacal zapinat pristroje; potom sa tocil pri rade elektronkovych strojov. Nahle zhaslo svetlo, ktore sa lialo zo vsetkych stran. Zato sa jasne rozziarili stenove obrazovky ustredne. Zaroven sa rozozvucala ticha hudba pristrojov a aparatov. Objavili sa neobycajne, cudesne obrazy.
Obor nam zacal vysvetlovat, kde je jeho vlast. Ukazalo sa, ze vsetko, co sa v minulosti dialo v kozmoplane alebo mimo neho, sa ako zazrakom zachovalo na obrazovkach, ktore boli vlastne rozprestrenou sietou pamatovych elektronkovych zariadeni. Najprv sa na stenach kozmoplanu zjavila neznama Galaxia, asi trikrat vacsia ako nasa. Nemala uz spiralove odnoze; bola to velmi stara elipticka Galaxia, na aku sa o miliony rokov zmeni aj nasa hviezdna sustava.
Vtom sa mi zasekol dych: objavila sa panorama neobycajne krasneho sveta. Pod oslepujucimi lucami bielomodreho slnka plieskali vlny jasnooranzoveho mora; po zlatistych planach majestatne tiekli pomale rieky; iskrili sa vodopady, ktore sa rutili dolu z priezracnych jasnozltych balvanov. Nevidane purpurovooranzove rastlinstvo radostne sumelo; na pozadi priezracnej zlatej oblohy bolo vidno vzdusne konstrukcie, obluky, mosty a veze z oslepujuco modrej hmoty. Vsade ziarili, iskrili a v myriadach slnecnych iskier sa rozsypali obrovske fontany, ktore raz vystrekuju vodu do oblakov, raz sa krutia vo fantastickych pramienkoch, inokedy zasa rozstrekuju sa v milionoch trepotavych, akoby zivych kvapiek.
Nikdy nezabudnem na tento carovny obraz: jasne oranzovy ocean, splyvajuci so sytozlatym nebom, azurove mesta, uchvatne cisty a priezracny vzduch, tmavoopalovy opar na obzore!
— Kde je tento svet? — vykrikol Piotr Michajlovic, nie menej ohromeny ako ja.
Obor sa zhovievavo usmial a zacal nam ukazovat, kde lezi jeho vlast. Pohotove nacrtol na bioobrazovke udivujuco presnu schemu nasej Metagalaxie. Jej priblizne kontury pozemstania s velkymi tazkostami odhalili az po niekolko sto rokoch astronomickych porovnani. Sipkou nam ukazal jej priemer — styridsat osem miliard svetelnych rokov. Potom zmensil nasu Galaxiu na velkost cajovej misticky a silou myslienky nakreslil na druhej casti bioobrazovky hviezdny ostrov bizarnej kuzelovitej podoby a medzi obidvoma sustavami urobil priamku s oznacenim vzdialenosti.
— Dvesto sedemdesiat miliard svetelnych rokov! Osemdesiattri miliard parsekov! — zvolal akademik. Na tvari sa mu zracil dobroprajny uzas. — Tak vy ste z druheho Vesmiru?! Z druhej Metagalaxie?!
Na potvrdenie tychto slov obrova myslienka nakreslila na obrazovke jeden z ostrovov neznamej Metagalaxie — tu istu elipticku Galaxiu, ktora sa objavila na zaciatku — napisala pod nu nazov — tri zvlastne zna ky— a sipkou ukazala na jednu hviezdu v strede.
— Druha Metagalaxia… Stovky miliard svetelnych rokov, — sepkal akademik. — Ako len prekonali taku vzdialenost? To je nepochopitelne!
8
Vladcovia Vesmiru
Presiel asi mesiac podla nasho merania casu a postupne sme sa dozvedeli o Metagalaktanoch mnohe veci.
Vlastou Metagalaktanov bola velmi stara planetarna sustava s bielomodrym ustrednym telesom spektralnej triedy „A”,[5] okolo ktoreho obiehalo desat obeznic,
Ked sme sa pozerali na meniace sa obrazy na obrazovkach, sledovali sme ako v transformatore casu lisice rokov trvajucu cestu vyvoja dalekej spolocnosti. Mnohe sme nechapali. Metagalaktania zasli velmi daleko na vyvojovej ceste. No jednako spolocny smer civilizacie, vyvin spolocenskych zriadeni, vyvolavali v nas myslienku, ze dejiny rozumnych bytosti a ich spolocnosti vo Vesmire sa musi riadit vseobecnymi a jednotnymi zakonmi vyvoja.
Spolocenske zriadenie Metagalaktanov bolo vrcholom socialneho usporiadania — daleky, velmi vysoky stupen komunistickej spolocnosti. Vedla neho vyzerala komunisticka spolocnost Zeme XXIII. storocia ako mlady rastuci vyhonok popri mohutnom, vecne zelenom a stale rastucom strome.
Metagalaktania si v priebehu milionov rokov vypracovali prosty a harmonicky sposob zivota, miernost v jedeni, obliekani a zabavach, kratky dokonaly oddych na sposob svojrazneho elektrospanku a biologickeho ziarenia, rovnomerne striedanie dusevnej a telesnej prace, bohaty suhrn najrozlicnejsich druhov tvorivej cinnosti u kazdeho cloveka — priznak vysokeho vyvinu schopnosti komunistickeho pracovnika.
V priebehu mnohych milionov rokov trvania civilizacie Metagalaktania vsetky planety bielomodreho slnka si prisposobili pre zivot alebo priemyselnu vyrobu. Na dvoch planetach, leziacich blizko slnka, vybudovali energeticke stanice. Premienali slnecnu energiu a vysielali ju na druhe planety, ktore sa zmenili na kvitnuce zahrady. Neuveritelne vysoky rozvoj vyroby a vedy, skoro uplna moc nad prirodou na zaciatku sedemdesiateho milionstorocia polozili pevny zaklad nekonecnemu rozvoju metagalaktanskej spolocnosti. Giganticke laboratorium poznania, chram kultury a umenia — ta ky dojem zanechali vo mne obrazy metagalaktanskeho zivota v planetarnej sustave nekonecne vzdialeneho bielomodreho slnka.
Zbytocne som sa spociatku obaval, ze je to taky isty. chladne rozvazny svet bezcitnych Poznavatelov ako na Griade. Ked som uvidel parky a stadiony, zaliate svetlom prirodzenych i umelych sine, a zaplnene veselymi obyvatelmi, kypiacimi zivotom a energiou, ich tance a hry, ked som pocul vystupenia umelcov na masovych koncertoch, ovanulo ma cosi zname, mile, blizke…
Zvlast mi utkvel v pamati jeden koncert. Poriadal sa na sirokej prirodnej terase v hornatej krajine. Nadherne horske chrbaty, sfarbene do oranzova rastlinstvom, ktore ich pokryvalo, obklopovali velku kotlinu, pretvorenu na park s kvetinovymi zahonmi. Na koncerte bolo aspon milion divakov.
Zacala sa slavnost, nad kotlinou sa rozprskovali ohnostroje a vysoko na zlatej oblohe ziarili tri oslepujuce znaky. Obor nam vysvetlil ich vyznam: oslavovali sedemdesiatpatmilionte vyrocie civilizacie!
Kruhovite rady striebristych kresiel obkolesovali podium. Za burliveho potlesku sa na nom zjavil odusevneny spevak. Len co nastalo ticho, zovsadial zaznela hudba. Naozaj nezemska hudba! Az dovtedy som bol presvedceny, ze niet nad pozemsku hudbu. Ale tato melodia prekonavala vsetko, co som doteraz pocul.
Jemne a verne odrazala city, nezne a radostne rozbusila moje srdce. Dotykala sa najskrytejsich strun duse a vyvolavala vlny radostnej tuzby po zivote. Bol to nedosiahnutelny vrchol umenia. Neodolal som caru hudby a nevdojak som zavrel oci a uplne som sa oddal pozitku. A tu sa do melodie vlial spevakov hlas — hlas dva tri razy silnejsi ako hlasy nasich pozemskych spevakov, sirsi o niekolko oktav.
Vtom som zbadal, ze nic nepocujem, hoci som zretelne videl, ze spevak neprestal spievat. Niekedy som zachytil len jednotlive neuveritelne vysoke tony. Ustavicne sa zvysovali a odrazu mizli. Nakoniec som sa dovtipil: ked spevak spieval vysoke tony, zvukove kmitocty prevysovali moznosti ludskeho sluchu.
A znovu sa melodia liala sirokymi vlnami v hraniciach pocutelnosti.
