prosebne pozeral uz nie na obrazovku, ale na obra.
— Preco je to tak? — zvolal zapalisto. — Preco je vo Vesmire rychlost svetla stalou velicinou? Tato myslienka mi neda pokoja! Dozviem sa niekedy pricinu nemennosti a ohranicenosti rychlosti svetla? A ako si mam nazorne predstavit zakrivenie casopriestoru?
Obor sa hlboko zamyslel a pozoroval tok Samojlovovych myslienok na „obrazovke pamati”. Jeho tvar zila a dychala sucasne s tymito myslienkami. Bolo citit, ze velke prirodovedecke otazky, ktore trapili akademika, su pre obra otvorenou knihou. Ale ako nam ich vysvetlit? Asi preto sa zamyslel. Este vari polhodinj’ „rozpraval”‘ Samojlov o Zemi, o jej spolocenskom zivote, o pozemskej vede a technike dvadsiateho tretieho storocia. Na obrazovke ozivali dejiny Zeme, zivot a vsedny den ludi, uroven technickeho rozvoja v jednotlivych epochach, vydobytky cloveka v zapase s prirodou.
Na obrovej tvari sa odrazali stovky rozlicnych citov. Mimoriadne nadsenie vyvolali u obra obrazy pozemskych dejin: boj cloveka s prirodou na usvite civilizacie, velke spolocenske a revolucne hnutia, bojova napln rolnickych povstani a proletarskych revolucii, vypravy moreplavcov a cestovatelov, vitazstvo nad silami hmoty a vtrhnutie do vesmirnych priestranstiev.
Dalo sa predpokladat, ze vnutorny duch a rytmus pozemskeho zivota, ktory sa tak vyrazne odlisuje od nezivej, nudne pravidelnej griadskej civilizacie, najviac zodpovedal povahe obrov z neznameho sveta.
Ked akademik „dohovoril”, obor prudko vstal, priatelsky sa usmial a ukazal na bioobrazovku. Na popolavom pozadi sa ukazal rozmazany kotuc Zeme. Akademik urobil novy pohyb, akoby chcel nieco v mozgu zadrzat, potom si ulahcene vydychol a povedal: — Ci chceme teraz uvidiet nasu planetu? O, samozrejme!
Obor nas objal okolo pliec a odviedol do spiraloviteho tunela. Dlho sme sa prepletali bocnymi chodbami, kym sme sa dostali do nevelkej saly, v ktorej celu jednu stenu zaberala velikanska obrazovka. Od nej viedla cela splet vlnovodov. Ked som pozrel hore, uvidel som slabo svetielkujucu klenbu.
Odrazu nastala uplna tma. Vtom klenba zaziarila hviezdami. Zmeravel som od nadsenia. Hviezd stale pribudalo. Zhustli a zmenili sa na suvisly svietiaci roj. Zjavili sa obrysy spiraloveho utvaru — nasa Galaxia.
Samojlov neodtrhal oci od povrchu klenby. Galaxia: sa zvacsovala, jej rozmery rastli. Klenbu zapinali mocne: spiralovito ramena, ktore sa doslova pred ocami rozpadali na drobucke zrnka — hviezdy.
Obor stale tocil ladiace gombiky na paneli pod obrazovkou a sledoval fantasticku hru hviezdnych rojov. Spiraly bledli a hasli. A vtom sa zjavili tisicrociami zmenene, ale predsa dobre zname suhvezdia.
— Pozrite, Piotr Michajlovic! Tu je Orion, Plejady, a tamto Kassiopea, Centaurus, Pegas! Ved je to nasa zemska obloha! Na klenbe zostalo len suhvezdie Panny; ak pozerame na nasu slnecnu sustavu z hlbky Vesmiru, Slnko sa nachadza v tomto suhvezdi. Suhvezdie rastlo, akoby sa rychlo priblizovalo k pozorovatelom. Ostatne hviezdy bledli a mizli smerom hore, doprava i dolava. Znezrady klenba zhasla; zato vsak v strede obrazovky sa ukazala jasna zlta hviezda a okolo nej devat hviezdiciek, ktore o chvilu narastli do velkosti detskej lopty.
Bola to nasa slnecna sustava!
A uz celu obrazovku zaplnil kotuc milovanej planety. Obklopoval ju oblak malych mesiacov.
— Hm… Ked sme leteli prec, umelych druzic bolo dvadsatsest, — poznamenal Samojlov. — Teraz su ich stovky.
Obor nas posunkami vyzval, aby sme si stali k pultu a sami si ladili casovy teleskop. Ukazal nam, ako sa reguluje ostrost, jasnost a velkost obrazu.
Opatrne som otocil mierkovy gombik doprava. Hned zmizol obraz zemskej atmosfery, ktory zakryval obrysy svetadielov. Jasne bolo vidiet euroazijsky kontinent, ktory sa coskoro rozstupil na vsetky strany. Ukazali sa rodne ruske siravy.
Ale co sa to porobilo? Nepoznaval som miesta, zname od detstva.
Kam sa podeli rozlahle mesta, priemyselne strediska, tovarenske kolosy, siet dialkoveho elektrickeho vedenia a zeleznic? Vsade sa rozprestieral ocean rastlinstva, zelenali sa koruny mohutnych vavrinov, kvitli oleandre; vejarovite palmy privetivo pokyvovali sirokymi listami, ani co by posielali pozdrav tym, ktori sa preniesli cez cas a priestor a teraz si prezeraju milovanu planetu zo strasnej dialavy dosahujucej kvadriliony kilometrov. Ale preco v strednom pasme Ruska kvitnu tropicke kvety a stromy? Ci nebodaj uplynulo cele geologicke odbdobie? Ved pri Moskve a Leningrade bolo tropicke podnebie len v mezozoiku!
Marne som sa pokusal najst Zavolzske kozmocentrum, na ktore som si tolko spominal. Pozorne som bludil pohladom po niekdajsich zavolzskych stepiach. Nenachadzal som tam nic, co by sa ponasalo na kozmodrom — vsade sa rozprestiera nedozerne more subtropickeho a tropickeho rastlinstva. Spomedzi kvitnucich zahrad a hajov vycnievali skupiny krasnych budov zo striebristej hmoty. Leskli sa strechy z polaroidneho skla. Bolo vidiet aj skupiny peknych ludi v snehobielych alebo pestrofarebnych satach.
Odrazu sa na obrazovke vynoril pomnik. Stlp bol z blyskavej bielej zliatiny a smelo sa tycil do vysky. Tvar stlpu pripominal cosi zname. Zahladel som sa nan, rychlo som krutil gombikmi a div som neskrikol od uzasu. Bol to… nas gravitonovy astroplan. Spocival na pristavacej trojnozke. Zachvatil ma zvlastny pocit, ked som na stlpe zbadal dva velke ovaly a v nich.’. svoj a akademikov portret; boli namalovane enkaustikou, vecnym farbivom.
Pod portretmi svietili zlate pismena: „V tretom tisicroci noveho letopoctu odstartovali odtialto tito ludia, ktori prvi vyskusali gravitonovu raketu a odvazil sa na cestu do stredu Galaxie. Ale nevratili sa ani teraz, na zaciatku prveho tisicrocia druheho miliona rokov ludskej historie. Vecna slava hrdinom vedy!” Milion rokov… Dych sa mi zatajil. A co je s Lidou? Kde je?
Bezvladne som spusJl ruky, ohromeny bezodnou casovou priepastou. Cas! Jeho nezastavitelny prud, nepodliehajuci nijakym silam, mi uniesol vsetko drahe: priatelov a druhov, s ktorymi som brazdil Vesmir, prostredie tretieho tisicrocia, na ktore som si zvykol. Pocitil som, ze mi zradne zvlhli oci.
Neuniesol nelutostny prud casu aj Lidu?
Teraz zase Samojlov, ktory pokojne odtisol moju ruku, otocil zazracny kanal neznameho pristroja na severozapad od pomnika. Pochopil som, ze hlada hlavne mesto vychodnej pologule. Ale aj to zmizlo. Na mieste, kde kedysi kypel velkomestsky zivot, sa rozprestierali rozsiahle kvetinove zahrady. Na vrsku v mori kvetov sa tycila monumentalna niekolkokilometrova budova. Na prieceli boli velikanskymi pismenami napisane len dve slova. Nijako som ich nemohol rozlustit: bol to akysi neznamy jazyk. Akademik zaostril obraz ako sa len dalo. A vtedy sa pod novym napisom, zrejme v reci druheho milionrocia, nejasne, ledva viditelne ukazali stare zname pismena: — „Pan… te… on nesmrtelnosti”, — rozlustil napis akademik.
Podvedomy cit ma prinutil, aby som odstrcil Samojlova od pristroja.
Sam som chytil ladiaci gombik.
— Nechajte ma… sam sa… — septal som trhanym hlasom.
Panteon sa rozplynul, roztopil. Jasne, skoro hmatatelne bolo vidiet priestrannu salu s radmi anabioznych vani. Na pulte kazdej vane bol primontovany portret „spiaceho”. Z fotografii na nina prisne pozerali neznami pozemstania. A tu prisiel okamih, po ktorom som tak vrucne tuzil cely milion rokov!
Vo svetlom vnutrajsku anabioznej vane cislo dvesto osemdesiatdva som uvidel milu, blizku, znamu Lidinu tvar, jej zlate vlasy, pevne stisnute pery.
Uprene som hladel na jej tvar a zhrozeny som si uvedomil, ze Lidin „spanok” trva uz vyse milion rokov. Tisic tisicroci alebo desattisic storoci!
Docka sa dna, ked vytocim na pulte sifru znamu len mne a Samojlovovi a vzkriesim ju tak k zivotu? Lenze, ako sa vratime na Zem? Ved „Urania”, nateraz neuzitocny exponat v niektorom trozskom muzeu, nema nijakych zasob gravitonovej pohonnej hmoty…
Na pulte blikalo ruzove svetlo radioaktivneho casoveho rele. Na schranke pristroja bol vyryty latinsky znak neptunia. Doba jeho rozpadu je dva a stvrt miliona rokov. Teda Lida bude spat este vyse miliona rokov.
— Musime sa vratit na Zem! A co najskor! Zunovalo sa mi obdivovat studeny „zlaty vek” Griadanov. Treba hladat spjosob, ako sa dostaneme do Vesmiru!
Ale Piotr Michajlovic mi prisne odvrkol: — Vratit sa stihneme hocikedy. A istotne sa vratime! Musi predsa niekto rozpovedat dalekym potomkom o neobycajnej ceste do stredu Galaxie. Nevratime sa skor, kym sa nezoznamime aspon s principmi civilizacie obrov, najvacsej civilizacie, aka kedy jestvovala. Zhodou okolnosti sa pred nami roztvaraju este zavratnej sie oblasti poznania. Moja teoria casopriestoru si vyzaduje novu dokladnu reviziu. Verim, ze za pomoci obrov sa mi podari najst jednoduchu formulu na vyjadrenie tenzora.
Piotr Michajlovic pevne sedel na oblubenom konickovi.
Kym obri pracovali hore, nadviazal som s akademikom rozhovor o zahadnom plemene rozumnych bytosti.
V Informatoriu Poznavatelov naozaj nie su ziadne zmienky o obroch? — spytal som sa Piotra
