Zdalo sa mi, ze Metagalaktan spieval o buducnosti… Ale urcite som nemohol celkom pochopit celu krasu ich umenia. Srdce ma rozbolelo nepochopitelnou, dovtedy neznamou bolestou. Nikdy nebudem moct pochopit vnutorny svet Metagalaktanov, taky vynimocny svojim bohatstvom a mnohostrannostou. Mysel sa mucivo metala, pokusajuc sa preniknut do nedostupneho, cudzieho, svojrazneho a zdanlivo nadprirodzeneho sveta. Kiez by som zil este zo desattisic rokov!
… Moc Metagalaktanov nad prirodou bola temer rozpravkova. Dokonala znalost gravitonovej formy pohybu hmoty im dovolovala robit zazraky. Videl som na obrazovkach vysek z dejin ovladnutia siestej krajnej planety, urcenej na rozmiestnenie nadbytocneho obyvatelstva materskej planety.
Pred ovladnutim to bol neobycajne chmurny svet, ktory sklucoval a stiesnoval mysel bezutesnostou povrchu. Kam len oko dovidi, vsade su nahromadene horske pasma, zlovestne cierne skaly a sutiny, ktore akoby skameneli v nemom uzase nad krutostou Vesmiru, ktory je taky nepriatelsky voci zivotu. Medzi vrchmi a na rovinach lezala hruba vrstva zelenkasteho snehu, od ktoreho sa slabulinko odrazalo svetlo dalekeho ustredneho slnka.
Jeho jasny modrasty disk vyzeral zo siestej planety ako medeny patak. Trblietava snehova pokryvka — to su vlastne tazke atmosfericke p lyny, ktore sa skondenzovali v podmienkach medziplanetarneho chladu: cpavok, metan a ine latky.
Ale uz sem prisiel Metagalaktan. Nespocetne armady kozmoplanov vsetkych tvarov a rozmerov obklucili planetu. Cele hufy fantastickych elektronkovych automatov, riadenych na dialku, vybudovali okolo horskych hrebenov planety stovky kupolovitych konstrukcii. Automaticki banici prerazili pod skalami a horami tisice tunelov. Uvidel som zazrak, o ktorom by sa mi predtym ani nesnivalo: na prijimace kupolovitych stavieb zamierili vsetku silu energetickych stanic vnutornych planet. Kupoly zahucali, vinuli sa po nich zelenomodre blesky.
— Generatory antiprifazlivosti, — zasepkal Piotr Michajlovic. A vtom sa obrovske horske chrbty zacali kolisat, pomaly sa odtrhali od povrchu planety, ako pierka unasane vetrom. Znacnu cast horstiev vyhodili do hviezdneho priestoru ako nepotrebne haraburdie a odvliekli k slnku, aby zhoreli v jeho ohnivych oceanoch ako triesky. Ostatne horske masivy boli rozmiestnene tak, aby zaistili pravidelne prudenie vetrov buducej umelej atmosfery planety. Tie iste generatory antipritazlivosti, ktore teraz pracovali opacne, vytvorili okolo planety take silne pole pritazlivosti, ake treba na udrzanie umelej atmosfery, vytvorenej z plynov, nevyhnutnych k zivotu.
Zacala sa nova etapa ozivovania mrtveho sveta. Chemicke zariadenia a generatory niekolko desatroci prerabali hmotu zmrznutej cpavkovometanovej atmosfery a hornin na kyslik, dusik, kyslicnik uhlicity, neon, argon a druhe zlozky umelej atmosfery. Sucasne druhe skupiny pristrojov vyrabali vodu, vytvarali velke nadrze a cele moria. Umele slnka vyvazili nedostatok svetelnej energie z prirodzeneho slnka. Za neobycajne kratky cas biogeneratory vysadili rastlinstvo. Jeho rast velmi urychlovalo ionizacne ziarenie, antigravitacia a mikroroztoky osobitnych biogennych stimulatorov.
A tak mohutny um metagalaktanskeho pracovnika uskutocnil neuskutocnitelnu rozpravku: mrtva hmota planety, ktora miliardy rokov spala, ozila, zacala dychat, vzkypela zivotnymi stavami. Mechanizmy usmernili aj pohyby vzduchovych prudov. Za polstorocie prace bola siesta planeta pripravena pre zivot dvojaz trojmiliardovej spolocnosti.
— K takejto prekrasnej buducnosti a rozpravkovej moci nad prirodou prideme aj my! — odusevnene povedal akademik.
Jedna zaujimavost coskoro uputala nasu pozornost: ked Uo (tak sa volal obor, vodca Metagalaktanov) ukazoval zazracne obrazky zo zivota svojej vzdialenej vlasti, vsimli sme si velky rozdiel medzi vzrastom tamtych bytosti a tunajsich obrovitych astronautov.
— Preco ste poldruhakrat vacsi ako vasi krajania? — spytal sa ho Piotr Michajlovic. — Alebo hadam patrite k osobitnej rase?
Uo, ktory s nepochopitelnym smutkom pozoroval vyjavy na obrazovkach, pomaly povedal: — Ano, skoro ste uhadli… Sme osobitna rasa. Pochadzame z predkov obycajnych obyvatelov A vr, ktori sa stali dobyvatelmi a badatelnu nekonecneho Vesmiru. Zasvatil zivot vyskumu Vesmiru a vela tisicroci neboli vo vlasti. My sme ich potomkovia.
Ked zbadal udiv na nasich tvarach, ponahlal sa s vysvetlenim: Pred niekolkymi tisicrociami nasi predkovia zostrojili umelu planetu a vybrali sa na nej do Vesmiru. Na planete bolo vsetko, co treba pre zivot niekolkomilionovej spolocnosti: dokonaly kolobeh latok, umele ovzdusie, mesta, parky, farmy a zavody. Jednako vsak kvoli pohodlnemu zivotu bolo umele gravitacne pole planety niekolko raz slabsie ako pritazlivost Avru.
Cele pokolenia zili v slabsom poli pritazlivosti a tak sa hromadili nebadatelne zmeny v organizmoch. A tu je vysledok — v ykrystalizovala sa rasa astronautov, obrov, ktori uz nemohli zit v silnom gravitacnom poli materskej planety bez osobitnych opatreni. Napokon sa im umela planeta stala druhou vlastou. My a nasi otcovia sme uz nikdy neboli na planete Avr. S vlastou sme sa stykali len pomocou radioteleviznych aparatov.
A kde je teraz vas „vesmirny kozmoplan”? — spytal sa akademik.
Daleko, tam, — mavol Uo rukou smerom k pohybujucim sa obrazom.
— Planetakozmoplan sa teraz nachadza na okraji nasho Vesmiru… A my sme mladici, ktori skladaju skusku.
Aku skusku?! — vykrikli sme so Samojlovom odrazu.
Miesto odpovede Uo pretocil ladiace gombiky. Pred nami plynuli obrazy, ktore nam coto vysvetlili. Celu plochu obrazovky zabral neuveritelne zretelny, zivy a pestry obraz umelej planety, o ktorej vravel Uo. Cela ziarila svetlami a bola zostrojena v tvare eliptickeho paraboloidu (ako stamperlik bez stopky) a nie vo forme gule alebo pologule, ako sme ocakavali. Reaktivne motory fantastickych rozmerov, upevnene vo vrchole paraboloidu, dovolovali planete pohybovat sa nepredstavitelnou rychlostou blizkou rychlosti svetla.
— Kolko energie treba, aby cela planeta dosiahla nadsvetelnu rychlost? Z akych pramenov ju ziskavate? — mrmlal Samojlov ako pomateny a horuckovito reguloval svoj verny magnetofon. — To si treba zapisat, uschovat.
Z casu na cas sa od planety odtrhali giganticke gulovite astroplany, podobne tomu, v ktorom sme prave boli. Astroplany este chvilu zostali v zornom poli a potom sa rozplynuli v priestore.
— Preco sa astroplany akosi roztapaju vo Vesmire? — vypytoval som sa Piotra Michajlovica, ale ten ma zahriakol a s rozziarenymi ocami pocuval Uove kratke vysvetlenie k jednotlivym obrazom.
Zjavil sa obraz hlavneho mesta umelej planety a velikanskeho namestia, plneho krasnych Metagalaktanov. Na stlpe uprostred namestia spocival modry gulovity astroplan. Vidime, ako skupina mladikov na cele s Uom vystupuje do astroplanu.
— Odchadzame do Vesmiru, — vysvetluje Uo, — aby sme urobili skusku na badatelov. Ked nasi mladenci dospeju, otcovia ich vypravia do Vesmiru, aby si cibrili intelekt v nekonecnom procese poznavania Vesmiru, a najma preto, aby hladali cesty k uplne inym casopriestorom, jestvovanie ktorych potvrdzuju vsetky vyskumy nasej vedy.
Z obrazoviek zaznela carovna hudba, ktora postupne presla do zvlastnej nepokojnej symfonie. Jasne, lahke tony sa striedaju s chmurnymi, smutnymi akordmi. Hned nato vzlieta do nadoblacnej vysky cela kaskada vitaznych tonov, aby vzapati klesla do ledva pocutelnej smutnej piesne. O com spievala a za cim smutila tato hudba? Ci sa metagalaktanska hudba nepokusala vyjadrit odveky smutok rozumu, ktory sa zmieta zavrety v hmotnej skrupine? Snaha dostat sa do nedozerneho priestoru uplneho poznania, dosiahnut nedostupne vysky absolutnej pravdy a ist este vyssie — to vyja drovali placlive tony; preto gulovity astroplan pomaly stupal do vesmirneho priestoru. V tonoch znela aj tuzba rozumnej bytosti po nesmrtelnosti — odv eky sen a marna nadej sputanej hmoty.
Za zvukov symfonie dostavali Uove slova, ktore vravel tahavym spevavym hlasom, zvlastny vyznam: — To, co vy nazyvate vesmirom alebo casopriestorom, pre nas uz prestalo byt zahadou. Miliony rokov skumame hmotu v jej najrozlicnejsich prejavoch. Nekonecny Vesmir nam odhalil mnozstvo foriem jestvovania hmoty mimo toho fyzickeho systemu, v ktorom jestvuje vase bytie a ktory obsahuje javy vasho vedomia. Strukturu casopriestoru vo vasej Metagalaxii urcuje gravitacna forma pohybujucej sa hmoty. Ale nasi bratia boli v takych castiach Vesmiru, kde su kvalitativne ine formy pohybu hmoty, kvalitativne iny casopriestor. Gravitacne pole ako vlastnost hmoty je tak isto obmedzene, relativne vo svojej existencii, ako hociktore ine vlastnosti a formy hmoty.
Gravitacna forma pohybujucej sa hmoty nie je absolutna, vecna, univerzalna, nezavisla od kvalitativnych meradiel. Chcem tym povedat, ze v nasej casti Vesmiru, ktora je od vas oddelena vzdialenostou dvestosedemdesiat miliard svetelnych rokov, plati ina forma vzajomneho posobenia telies, nie gravitacia. Aj nas casopriestor sa odlisuje od vasho. Cas, v ktorom zijeme a vyvijame sa my — to je kvalitativne iny cas ako vas fyzicky cas, urcovany pritazlivostou. Preskumali sme rytmus casu na Griade a presvedcili sme sa, ze cas vo vasej Galaxii plynie niekolkodesat raz rychlejsie ako v nasom svete. Podla vasho casu sme prezili na Griade seststo rokov, ale v
