starocneho triedneho boja, vedeli pred niekolkymi tisicrociami pomaly, opatrne a nebadane spracovat vedomie mas pomocou rozsiahlej ideologickej masinerie — kina, televizie, radia, tlace, pomocou vydobytkov biofyziky, biologie a psychologie, pricom spajali ideologicky natlak s uspokojovanim naliehavych materialnych potrieb pracujucich. Sluzba tisicrocnej harmonie je uz len zdegenerovanym potomkom kedysi dobre premyslenej ideologickej masinerie.
Proces „spracovania” mas nepochybne trval tisicrocia. Od urcitej doby zacali Poznavatelia dosledne zuzovat kruh ludi, ktori si osvojili najvyssie vedomosti. Napokon pomocou vyspelych kybernetickych vynalezov a elektronickej automatizacie strhli na seba moc nad vsetkou energiou planety.
— V tom je cely problem! — prerusil som Metagalaktana. — Obyvatelia podmorskych miest musia co najskor vytrhnut z ruk Poznavatelov energiu a vystupit zo Sumracnych planin na povrch Griady!
— Ale ako dlho sa este musia prebijat k vysinam poznania! — smutne poznamenal Piotr Michajlovic. — Aspon pol storocia sa musia este ucit, aby ovladli energiu planety.
— Pred tisic rokmi, — pokracoval Uo, — pred kovia dnesnych energetickych monopolistov vytvorili dokonalu energeticku siet, zostavili matematicke programyrozkazy pre Hlavny elektronkovy mozog, ktory riadi energeticku siet, ale najdolezitejsie vstupne udaje programov uschovali vo svojich mozgoch. Tieto udaje sa odovzdavaju z pokolenia na pokolenie medzi uzkym kruhom monopolistov, ktori davno ustrnuli na tej urovni civilizacie, ktoru dosiahli ich davni predkovia. Vsetci monopolisti su clenmi Kruhov mnohotvarnosti. Ostatni Poznavatelia nepoznaju tajomstvo programov, ale ovladaju suhrn vedomosti, nevyhnutnych na uvedomele riadenie elektronkovej techniky.
Dodavanie energie je vybudovane tak, ze sa musi pravidelne programovat. Jeden zo zasvatenych Griadanov v Den poklesu energie zaklada do Hlavneho elektronkoveho mozgu dalsi clanok programu.
Keby sme znicili vsetkych energetickych monopolistov, o nejaky cas by sa zastavili energeticke stanice, pretoze nebude mat kto vlozit do Hlavneho elektronkoveho mozgu dalsi clanok programu. Vtedy zivot na Griade zastane a v prvom rade zahynu miliony podmorskych pracovnikov, vazni zo Zelsy a ptuinski banici!
A keby sme necakane napadli Kruhy mnohotvarnosti, zavreli monopolistov a donutili ich vydat tajomstvo programovania? — navrhol som.
— To je vylucene! — zamiesal sa akademik. — Od Viary som sa dozvedel, ze kazdy monopolista ma pristroj, ktorym moze na dialku zastavit cinnost Hlavneho elektronkoveho mozgu. V hlavnej ustredni sedia sluzobnici, ktori slepo splnia hocijaky rozkaz Poznavatelov. Monopolisti sa pred nicim nezastavia. Len co zacitia, ze ich tisicrocnemu panstvu hrozi koniec, daju sluzobnikom rozkaz vypnut elektronkovy mozog.
Ale ved potom zahynu aj monopolisti? — namietal som. Nic takeho sa nestane. Na lesklej rovine, v juznej casti, stoja vzdy pripravene giganticke gulodisky so zasobami mezonovej hmoty. Ked Poznavatelia vypnu energeticku siet, ujdu do Vesmiru, pockaju, tolko rokov, kolko bude treba, kym nepomru vsetci povstalci. Potom sa vratia na Griadu a zacnu vsetko odznova. Nove pracujuce obyvatelstvo vytvoria z tych istych operaterov a sluzobnikov, ktorych vezmu so sebou.
— Tak co robit?! — vykrikol som zufalo a obratil som sa k Uovi. — Ani vy s vasou vysokou technikou, nedokazete pomoct oslobodit zotrocenych?!
Keby sme sa dozvedeli sifru vkladanych programov, — povedal zamyslene Uo. — Potom by sme vedeli znicit obludny utlacatelsky system.
Rozpraval som Uovi o tom, ze Griadoidi sa ucia, ze jednotlivi Poznavatelia chcu rozbit vykoristovatelsky poriadok, ktory brzdi dalsi vyvin civilizacie. Opisal som mu usilie Dzirga, Viary a ich priatelov a spytal som sa, ci by sme nemohli nieco podniknut spolu s nimi.
Tato myslienka zaujala Piotra Michajlovica aj Metagalaktana.
Zda sa, ze vidim realnu cestu, — zacal akademik nerozhodne. — K eby sa dalo preniknut do hlavneho elektronkoveho mozgu vo chvili, ked dalsi monopolista bude vkladat vstupne udaje programu… Ved niekedy sa da podla jedneho clanku zrekonstruovat cela retaz riadiacich procesov. Samozrejme, s podmienkou, ze si dokladne prestudujeme cinnost energetickych stanic.
— A da sa preniknut do hlavnej centraly? — spytal som sa pochybovacne. — Istotne maju nepriepustny signalizacny system. Nech by bol odvazlivec hocijako opatrny, nemozu ho nezbadat.
Viem, ako by sa dalo nepozorovane preniknut do Centraly! — rozv eselil sa Uo. — Pomocou generatora sinoveho pola, ktory vytvori nevelku oblast premeneneho priestoru; z oblasti neprenikol ani jeden svetelny luc! Ked bude pozemstan v tejto oblasti, zostane neviditelny. Spolu s oblastou ho prenesieme do elektronkoveho mozgu, kde si v pokoji prestuduje vstupny program a bude sledovat cinnost Poznavatela.
— Vyborne, — povedal Piotr Michajlovic. — Teraz nam zostava iba v yjasnit si, kde sa nachadza Hlavny elektronkovy mozog.
— To nechajte na mna, — zamiesal som sa medzi nich. — Spojim sa s Dzirgom a Viarou. Musia vediet, kde je centrala.
Cely vecer som volal Dzirga dohovorenou sifrou. Napokon obrazovka mojho radiotelevizora slabo zasvietila. Obraz Dzirgovej tvare bol taky nejasny, ze som ho ledva poznal. Ocividne prekazalo nejake ziarenie.
— Som v Leze, — vysielal Dzirg. — Poznavatelia sa dozvedeli o mojej svojvolnej plavbe k Juhozapadnemu ostrovu a odobrali mi pravo vychadzat na hladinu oceanu. Viara je v Troze; z nicoho ju nepodozrievaju.
Pozoroval som Metagalaktanov a pokusal som sa urcit ich vek. Vyzerali sucasne mladi aj stari. Ked behali po nespocetnych prechodoch a rebrikovych mostikoch astroplanu sikovne ako akrobati, rychlo skladali a rozoberali najzlozitejsie pristroje, vtedy vyzerali ako mladenci. Ale ked som sa zahladel do ich tvrdych crt a do bezodnej hlbky mudrych oci, nevolky som sa priklanal k nazoru, ze maju uctyhodny vek.
A ked som si spomenul, ze leteli nasich dvadsat rokov z druhej Metagalaxie a seststo rokov zili na Griade, nevedel som, co si mam mysliet.
Kolko mozu mat rokov? — spytoval som sa Piotra Michajlovica. — Vidite, su v najlepsich rokoch. Ale podla najskromnejsich vypoctov maju aspon sto rokov.
— Zaiste pat az desat raz viac…, — zahadne odvetil Samojlov.
Zrejme som vyzeral velmi ustarostene, lebo Piotr Michajlovic sa rozosmial.
— Velmi som sa Ua na to vypytoval, — vysvetlil mi. — A vies, co som sa dozvedel? Znie to ako rozpravka. Zahada je v tom, ze Metagalaktania su prakticky nesmrtelni. Hej, hej!… A neprotireci to zakladnym prirodnym zakonom. Pozemski myslitelia a prirodovedci tvrdili, ze nesmrtelnost nie je mozna. A mali pravdu. V podmienkach Zeme, v jej zivotnom prostredi a pri danom fungovani bielkovinnych tiel je nesmrtelnost vylucena. V prirodzenych podmiekach sa procesy, ktore prebiehaju v bielkovinach, bunkach a tkanivach ludskeho organizmu nedaju zastavit. Ale kto povedal, ze zivotne pochody v bielkovinach nemozno nikde obratit? Priroda si jednoducho nekladla za ciel nesmrtelnost, no to este neznamena, ze nesmrtelnost je nemozna.
Metagalaktania vytvorili na svojich planetach taky dokonaly zivotny rytmus, dosiahli taku idealnu stalost vonkajsieho prostredia, ze organizmus jednotlivca dosahuje u nich najvyssiu moznu hranicu zivota — styristo osemdesiat rokov!
Na konci prirodzeneho starnutia sa Metagalaktan podrobuje udivujuco zladenemu posobeniu celeho suhrnu zvlastnych biologickych ziareni a mikroroztokov nevidanych latok a prvkov, predovsetkym tazkeho vodika.
Takto dosahovali Metagalaktania postupny zvrat zivotnych procesov. Jedinec znovu prezil cely cyklus zivota, samozrejme, len ak chcel. Navonok sa pravdaze trochu zmenil, nebol celkom totozny s predoslym organizmom.
Uo mi rozpraval, ze mnohi Metagalaktania, zaujati procesom nekonecneho poznavania prirody, opakovali aj tisic cyklov, cize prezili polmiliona rokov. Samozrejme, taky prapatriarch, metagalaktansky Ahasver, uz nemal skoro nic spolocneho so svojim povodnym organizmom, ale predsa to bol on: v „potomkovi” bol ten isty mozog ako v „predkovi”. Prirodne zakony sa nenarusili: nesmrtelnost jednotliveho organizmu, uplne totozneho so sebou samym, je nemozna, ale je mozna, v rade pokoleni ako nesmrtelnost mnohokrat obnoveneho organizmu, ktory sa stal trochu inym, ale zachoval si vo svojom premenenom mozgu neocenitelnevedomosti a skusenosti tisicrocneho zivota.
Metagalaktania sa dostali k velkym pramenom zivota a smrti, samotnu smrt jednotlivca premenili na. zaciatok noveho zivota.
Coskoro som dostal od Dzirga druhu zpravu. Bola. velmi znepokojiva. — Kruhy mnohotvarnosti nahlivo stavaju v lodeniciach Drazy akesi obrovske mechanizmy, — oznamil.
— Zaroven velka cast Poznavatelov opustila Ostrovy oddychu, lepsie povedane Kruhy mnohotvarnosti ich donutili vytrhnut sa zo sladkeho polospanku tym, ze prerusili dodavku omamneho plynu. Vo vychodnej casti oceanu sa sustredili vsetky osobne lode a plavajuce energeticke stanice. Elc a jeho spolocnici cosi zamyslaju. Nad Lezou hliadkuju strazne motorove clny.
