skutocnosti nase organizmy zostarli len o sestnast rokov nasho casu. Vyhybame sa tomu, aby sme museli na dlhsi cas odist od nasho astroplanu: pole vzajom neho posobenia, ktore sme vytvorili okolo neho, nam zaistuje nase plynutie casu. Len co odideme z tohto pola, hned zaciname katastrofalne starnut. Kym som vas cakal na brehu laguny, stratil som sest mesiacov zivota. Aj vy teraz zijete v inom case a za vasim zaostavate o cele roky.
Akademik i ja sme sedeli ako zakliati, tak nas ohromilo to, co sme poculi. Metagalaxia, z ktorej prileteli giganti — to je ta kvalitativne nova cas opriestorova struktura. Jej existenciu fyzici a filozofi Zeme len tusili.
Akademik bol uzasne vzruseny. Ved je to jeho najmilsia tema! Nieco si horuckovite pisal do zapisnika, napisane hned podciarkoval, neprestajne prepinal magnetofon, nahlivo sa prehrnal vo zvazkoch griadskych mikrofilmov s najnovsimi vedeckymi objavmi Poznavatelov. Z cela mu cicerkom stekal pot.
Uo pokracoval spevavym hlasom: — No cim viac sme vnikali do vlastnosti hmoty, tym jasnejsie sme si uvedomovali, ze poznanie a veda su nevycerpatelne a nekonecne. Cim viac a hlbsie clovek pozna, tym sirsie obzory Nepoznaneho sa roztvaraju, tym viac vrcholov poznania zostane nedobytych… Ale v tom sa vlastne skryva krasa a zmysel bytia — urobit este jeden krok na ceste do nekonecna. Pytate sa, preco sa obrysy guloviteho astroplanu, ktory spociatku tak zretelne vidno na pozadi hviezdnej oblohy, rozplyva? Preto, lebo pozorujete let astroplanu, ktory prekonava casopriestor vam neznamym sposobom. Nepohlcuje priestor ako svetelny luc, ale leti v uplne inom rytme. Casopriestor je zakriveny a ma preryvanu strukturu, cize materialny svet, tvori nerozlozitelnu jednotu atomov priestoru a atomov casu. Toto zrejme viete aj vy. Ale neviete, ze vo Vesmire mozno „vyvrtat” tunely, kanaly s vynalozenim obrovskeho mnozstva energie za nepatrne casove useky. Ked vstupite do takeho tunelu, alebo presnejsie — do uzkeho pasma premeneneho casopriestoru, kozmoplan sa zacina pohybovat po najkratsich cestach Vesmiru. Pohybuje sa, ako vy vravite, rychlostou svetla. Ale za normalneho stavu hmoty pohyb rychlostou svetla nie je mozny. Najvacsim vydobytkom nasej vedy je to, ze dokazeme menit elektronovu stavbu hmoty. Pocas letu v tuneli niet ani kozmoplanu, ani nas. Najjemnejsie a najpresnejsie procesy, ktore vieme vyvolavat, premienaju kozmoplan i nas samych na rozriedeny elektromezonovy oblak. Tento docasny stav predstavuje vysoko organizovany, samocinne regulovany a chraniaci spatny proces. Ale beda tym, ktori sa dopustia najmensej chyby pri programovani elektronkovych pocitacich a analytickych pristrojov! Nikdy sa nevratia do povodneho stavu v podobe mikroorganizmov. Vecne sa budu vznasat v priestore ako elektromezonovy oblak. V davnej minulosti sa nam take pripady stavali; kozmoplany vosli do casopriestoroveho tunelu a… nikdy sa nevratili. Teraz sa uz vieme podobneho nebezpecenstva vyvarovat.
Vzdialenost medzi nasimi metagalaxiami, teda dvesto sedemdesiat miliard svetelnych rokov, preletel nas kozmoplan za dvadsat vasich rokov jedine vdaka elektromezonovej forme pohybu.
„Stovky miliard svetelnych rokov… za dvadsat pozemskych rokov!” Hoci mi tento fakt nijako nesiel do hlavy, predsa som si s hrdostou spomenul, ze Piotr Michajlovic v rozhovoroch pocas letu na Griadu vyslovil myslienky, ktore vzdialene pripominali Metagalaktanove. — Neviem, — vravel, — kdlko tisicov alebo milionov rokov poznavania budu potrebovat Tudia na to, aby sa naucili prekonavat hocijaku vzdialenost za lubovolny casovy usek.
Ale urcite sa to naucia. Aj 26i) gravitonova raketa je este len barbarsky, primitivny sposob, ako sa prebijat cez Vesmir. Clovek sa az potom stane skutocnym synom Vesmiru, ked prenikne do samej podstaty zakonov casopriestoru a nauci sa vyuzivat ich v plnej miere. Iba tusit mozeme, ze cesta k tomu vedie cez ovladnutie energie nepomeme vyssieho stupna, ako je gravitonova — energie, ktora sa skryva v este mensich casticiach hmoty, nez su jadrove a gravitonove castice. A pritom pohyb nebude prebiehat po drahe svetelneho luca, ale po inych, dosial neznamych, no istotne jestvujucich drahach. Mozno existuju take priamky, kanaly, ktore spajaju jednotlive body zakriveneho casopriestoru!
Obrazovky nam rozpovedali celu cestu posadky, ktoru viedol Uo. Ked sa gulovity kozmoplan zdvihol zo startovacieho stlpa, rozplynul sa v opare pohybu po casopriestorovom tuneli. Nejaky cas bolo vidiet na obrazovkach len ciernu medzigalakticku prazdnotu. Potom sa kozmoplan zjavil na pozadi dobre znameho obrazu Vesmiru. Jasne sa crta medzi hviezdami Maleho Magellanovho oblaku, obeznice nasej Galaxie. Dva zabery ukazuju let kozmoplanu cez Maly Magellanov oblak. Teraz Metagalaktania pristavaju na povrchu planety, obiehajucej okolo dvoj hviezdy — zeleneho a bieleho slnka.
Planeta je posiata podivnymi formami zivota. Clovek ani nevie, ci su to rastliny, alebo zivocichy. Metagalaktania v jasnomodrych skafandroch vychadzaju na povrch tohto sveta a starostlivo pozoruju vytvory cudzieho zivota, beru si vzorky, ukazky. Potom sa vracaju do kozmoplanu a pokracuju v ceste.
A vtom sa prihodilo cosi nepredvidane, co vzdy striehne na badatelov Vesmiru. Napriek najjemnejsim pristrojom a dokonalemu systemu orientacie vo Vesmire sa gulovity kozmoplan nahodou dostal do gravitacnej oblasti neznameho, mimoriadne husteho zhluku hmoty. Pole pritazlivosti tohto kozmickeho telesa sto milion raz prevysovalo pritazlivost Zeme! Uzasna pritazlivost uzavrela priestor okolo hviezdy a svetelne luce nemohli vyviaznut zo sferickej pasce. Preto bola hviezda uplne neviditelna. Na jej povrchu by som nevazil devatdesiat kilogramov, ale devat milionov ton!
Obrazovky lahostajne zaznamenali, ako sa kozmoplan, ktory letel takmer rychlostou svetla, zrazu zachvel. Zacali zavyjat signalne strazne pristroje, rozziarili sa tisice roznofarebnych ukazovatelov. Automaty zacali horuckovito menit rytmus pohybu. Obri zhrozene pozerali na gravimeter, ktory ukazoval, ako priserne vzrasta pritazlivost.
Zacali zufaly boj s nepredstavitelnou silou pritazlivosti supertazkej hviezdy. Ozrutna silueta kozmoplanu sa zahalila do mihotavych virov energetickeho ochranneho stitu. Hlavny motor, ktory vyrabal energiu mezonoveho pola, zlyhaval od pretazenia…
Boli chvile, ked si Metagalaktania mysleli, ze uz zahynu: uzasna sila pritazlivosti porusila neobycajne jemnu aparaturu elektronkovych automatov a energeticky stit, ktory chranil kozmoplan pred padom na hviezdu, zmizol.
Motor sa odmlcal.
Vtedy sa obri odhodlali na zufale riesenie: „vyvrtat” v casopriestore momentalny tunel s vynalozenim temer vsetkych zasob pohonnej latky.
Len tak vyviazli z nebezpecnej oblasti Vesmiru.
Oslepujuci ciernofialovy zablesk zalial vsetky obrazovky. Nevdojak sme zazmurili oci, a ked sme ich znovu otvorili — nebolo ani kozmoplanu, ani hviezdy. Len letiaci opar elektromezonoveho oblaku sa chvel na obrazovkach. Mohutna zivotna sila umoznila Metagalaktanom vydrzat skusku, sposobenu nahlym prechodom z mocnej pritazlivosti do nehmotneho elektromezonoveho stavu. A tak polomrtvi astronauti dostihli stred nasej Galaxie.
S poslednymi zvyskami energie zosadli na prvej planete, ktora sa im natrafila. Bola to nahodou Griada.
— Tak sme sa dostali sem, — povedal Uo a tien zarmutku sa usadil na jeho vyraznej tvari. — Nas kozmoplan bol vyradeny. A poslat zpravu do vlasti sme nemohli, pretoze by na to nebola stacila ani vsetka energia Griady.
Seststo rokov stoji nas kozmoplan na planine Juhozapadneho ostrova; po cely cas opravujeme poruchy, lebo sa pokazil cely system elektronickej automatizacie, narusila sa zladenost elektromagnetickych a mezonovych poli, pokazil sa hlavny transformator energie mezonoveho pola na elektromagneticke kvanty. Opravy uz coskoro skoncime. Patsto rokov vasho casu sme hromadili potrebne zasoby pohonnych latok. Vyuzili sme na to griadske slnko a jadro Galaxie. Nas nedobrovolny pobyt na Griade sa chyli ku koncu.
Zakratko, celkom zakratko zamierime do nekonecnych priestorov Vesmiru.
Uo zanietene zdvihol ruku k hviezdam, ktore privetivo zmurkali vo vysave. V tej chvili mi pripadal bezmala ako poloboh, vladca casu a priestoru. A vskutku nim bol.
Raz, ked sme sa s Uom zivo zhovarali o principoch pohybu metagalaktanskeho kozmoplanu vo Vesmire, do ustredne vbehol ktorysi z obrov a rychlo povedal niekolko spevavych viet. Uo presiel k pultu a razne otocil zeleny gombik. Okruhla obrazovka sa rozsvietila. Uvideli sme na nej obrovsku elektromagneticku lod, ktora plavala po Fialovom oceane. Na jej palube stala skupina Poznavatelov vedena Jugdom. Lod mierila k Velkemu juhozapadnemu ostrovu.
— Zname tvare, — povedal som a obratil som sa k Piotrovi Michajlovicovi. — Chybaju len biopsychologovia. Zaujimalo by ma, preco sa ustavali az sem? Ktovie, ci nehladaju pokusnych kralikov, aby mohli pokracovat v hlupych pokusoch.
Lod sa priblizila tesne k ostrovu. To je zvlastne, kde je silova bariera okolo ostrova, o ktorej hovoril Dzirg? Spytavo som pozrel na Ua. Metagalaktan s opovrzlivym usmevom pozoroval Poznavatelov, ktori opatrne vchadzali do laguny.
— Chcete ich pripustit ku guli? — spytal sa akademik.
Uo kyvol hlavou a este sirsie sa usmial. Len co lod zastavila, Griadania na diskoch vzlietli z paluby ako krdle vtakov. Vpredu letel Jugd. Poznavatelia stupali stale vyssie po doline a naraz sa prudko zdvihli do vysky, aby
