Niet nijakej moznosti vystupit na povrch oceanu. Spoj sa s Viarou, dam ti jej signal.
Vsetko, co som sa dozvedel, rozpovedal som akademikovi a Uovi. Z Metagalaktanovych ocu vyslahol blesk. Hned zapol celu bateriu podivnych pristrojov, vstavanych do vyklenku.
— Coskoro sa dozvieme, — povedal. — Myslim, ze viem, o co ide. Vyvoj udalosti za posledne storocia ki tomu smeroval.
Na j aga juce j sa obrazovke projektora sa zjavila priestranna hala Kruhov mnohotvarnosti, natrieskana do posledneho miestecka. Zrejme sa konalo dajake dolezite zasadanie. Predsedal Elc v znamom fialovocervenom odeve. Cosi rychlo hovoril, ale hlas sme nepoculi, kym Uo neotocil sektor na palube pred dvoma muslovitymi pristrojmi. Elcove slova sa k nam doniesli napriek niekolkotisickilometrovej vzdialenosti.
— Obri dokoncili opravu zahadnej gule, — hovoril nenahlivo. — Ich dalsie umysly Kruh mnohotvarnosti nepozna. Azda opustia Griadu a zbavime sa mozneho ohrozenia Harmonickeho poriadku zivota. Hoci obri za cely cas pobytu na nasej planete nepodnikli ani jeden nepriatelsky utok, a dokonca nam odovzdali cast svojich vedomosti, predsa len ustavicne pocitujeme ich neznamu obrovsku silu. Hmliste zpravy o mocnych priselcoch, ktori ziadali zmenu Harmonickeho poriadku Griady, nepochopitelnym sposobom prenikli medzi siroke vrstvy Griadoidov a posilnili opovazlive nadeje beztak nespokojnych obyvatelov podmorskych miest.
Vsetci sa pamatame, ako obri zahasili umele slnko, ktore sme rozzali nad Velkym juhozapadnym ostrovom, aby sme ich prinutili odovzdat nam gulu. Potom oni sami zapalili nepomerne silnejsie slnko nad juznou pologulou Griady, aby zlepsili podnebie pre obyvatelov Zelsy. V spektre ich slnka onfosovia — nasi fyzici — nenasli nijake zname spektralne pasy. To dokazuje, ze ich slnko bralo energiu z uplne inych zdrojov ako nase. Obri ani raz nepripustili Poznavatelov k zahadnej guli a onfosovia dodnes nevedia stanovit, akym silovym polom ju obklopili.
Nebudeme mat pokoja do tych cias, kym na Griade bude sila, ktora bude prevysovat moc Poznavatelov. Zaroven vsak s odchodom obrov do Vesmiru vyschne neslychany pramen vedomosti, ku ktorym sa nedostaneme este dlhe miliony kruhov. Poznavatelia sa musia zmocnit zahadnej gule a jej obyvatelov.
Nedovolime obrom odletiet do Vesmiru! — zabura cala po hale hromova ozvena vykriku tisicov Poznavatelov. U obrov sa skryvaju aj pozemstania, — pokraco val Elc a posunkom utisil posluchacov. — Tieto vecne nespokojne bytosti vyklzli z Trozy vo chvili, ked mali biopsychologovia pristupit k rozhodujucim pokusom pri studiu ich myslenia. Potrebujeme pozemstanov, aby sme mohli pokracovat v pokusoch, ktore mozu Poznavatelom priniest vela osohu.
Stukol vypinac a obrazovka zhasla.
— Teda tak sa veci maju, — poznamenal Uo. — Davno sa chystaju ulupit nas astroplan. Dodnes sa im to nepodarilo. Teraz sa vsak na cosi spoliehaju. Tym horsie pre nich.
Nase priatelstvo s Metagalaktanmi sa prehlbovalo a silnelo. Boli to povabni, jemni a privetivi ludia. Bolo nam tazko pochopit ich vnutorny svet, ale predsa sme jasne citili, ze srdcia maju dokoran otvorene vsetkemu, co je dobre a spravodlive, a ziju bohatym citovym zivotom. Aj najprudkejsi clovek by v styku s nimi nevdojak ukazal svoje najlepsie vlastnosti, ktore by sa mozno v inej situacii neprejavili.
Postupne sme zapadli do ich udivujuco pravidelneho zivota. Ako sme len mohli, sme im pomahali pri oprave pristrojov a mechanizmov zazracneho „casopriestoroveho astroplanu”. Uo sa snazil odovzdat mi kazdy den nove zrniecko vysokych vedomosti. Citil som, ako nesmierne sa mi rozsiruje moj obzor a otvara sa cudesny svet novych veci a pojmov. S hrdostou som myslel na cas, ked sa vratim do vlasti; pozemski astronauti mi budu vdacni, ze som im priniesol stafetu najvyssich metagalaktanskych vedomosti, nove sposoby ovladnutia Vesmiru.
Piotr Michajlovic sa na cele dni stracal v kniznici Metagalaktanov. Vo volnom case som aj ja zaliezal do Informatoria astroplanu a pokusal som sa pochopit teoriu casopriestoroveho tunela a zakony prechodu k elektromezonovej forme pohybu.
Raz sa mi dostala do ruky cievka s magnetofonovym zapisom, ktoru tam akiste akademik zabudol. Zapis bol urobeny nedavno: pas vyzeral ako novy. Neudrzal som sa a vlozil som ho do analyzatora. Ozvala sa nadsena spoved ucenca: „V kniznici obrov som nasiel veci, ktore prekonavaju najsilnejsie tuzby pozemstanov. Aj zbezny prehlad nazvov metagalaktanskych zaznamovych pasov — ^tav ba hmoty’,Povod a vyvoj Vesmiru’,Vyjadrenie stvorrozmernosti Vesmiru elementarnymi funkciami’,Vnimanie zakrivenia casopriestoru’,Zakony pohybu v sinovom poli’ — sluboval nadherne stranky z velkej knihy nekonecneho poznania.
Vcera som sa rozpraval s Uou, vodcom Metagalaktanov. Rozhovor znamenal vela pre pozemsku vedu. Uo prisiel do Informatoria prave vo chvili, ked som sa usiloval pochopit podmienky prechodu zo stvorrozmerneho sveta do patrozmerneho, o ktorych sa hovorilo v knihe,Viacrozmernost fyzickych priestorov vo Vesmire’. Uo sa posadil oproti mne a po dlhom mlcani prehovoril: Precital som mikrofilmy, ktore si si odlozil, a pochopil som, ze na Zemi si bol vedcom, ktory sa snazil preniknut do podstaty toho, co sa nazyva casopriestorom. No v tvojich vyvodoch je predsa len mnoho chyb a omylov.
— Mnoho?! — zvolal som, lebo som citil, ze ranil moju autorsku ctiziadost.
— Hej, — potvrdil Uo. — A je to prirodzene: Potre bujete miliony rokov poznavania, aby sa vam dokoran otvorili dvere do nedozernych hlbin hmoty.
Nam sa to skoro podarilo. Aj ty sa prebijas k vysinam poznania. Chapeme to a volame ta vpred. Az tam, v nasej Metagalaxii, spoznas novy casopriestor a mozno spolu s nami preniknes do inych, este udivujucejsich casopriestorov. Chces?
Zmocnilo sa ma silne vzrusenie. Tuzba po poznani, ktoru sa nepodari utisit do smrti, vyhasila slabe iskricky spomienok na Zem, na pozemstanov, pre stastie ktorych som vlastne podnikol mucive cesty a prieskumy.
— Ci chcem poznavat vecnu a nekonecnu prirodu? — zvolal som. — Pravdaze!
Metagalaktan sa uspokojene usmial.
— A tvoj priate!? Tuzi aj on po poznani?
— Viktor? — spytal som sa neisto. — Viete… on je astronaut. Jeho vasnou je astronavigacia a kozmoplany. Kvoli nim poleti na kraj Vesmiru, hoci aj na samy koniec nekonecna.
Potom sa rozhovor zvrtol na cisto vedecke temy. Ked som zacal vysvetlovat svoju teoriu priestorucasupritazlivosti, vsimol som si, ze Metagalaktan sa ironicky uskrnul; hovoril som prave o lete,Uranie’ nadsvetelnou rychlostou.
— Zjavny omyl! — prerusil ma razne.
Na mudrej tvari Metagalaktana sa odrazil momentalny sled myslienok. Ziariace oci, uprete do priestoru, odrazali uzasnu pracu mozgu. Metagalaktanov charakterizuje najzlozitejsia logika myslenia. Na zapnutej bioobrazovke som videl, ako sa Uove myslienky spiralovite dvihali k vzdialenym vysinam zovseobecnovania a abstrakcie. A vtedy som prestal vsetko chapat. Uo ako najpresnejsi strunovy galvanometer okamzite reagoval na zmeny okoliteho sveta v podobe presnych formul a zakonov. Bolo to harmonicke spojenie prirody a rozumnej bytosti, v ktorom sa hmota velmi priblizila k poznaniu samej seba. Bol to ten mohutny rozum, o ktorom snival Lapiace v knihe,Nacrt filozofie teorie pravdepodobnosti’. S velkym smutkom som si uvedomil, ze nikdy nedokazem pochopit to, co teraz videl Metagalaktan pred duchovnym zrakom.
— Zjavny omyl, — opakoval Uo. — A chyba je v tom, ze zakon vzajomneho vztahu hmoty a energie je ovela zlozitejsi, ako si myslite. Formuly vasho vedca Einsteina nie su uplne presne. Existuje zvlastne pole odporu svetla, nedostupne vasim pristrojom, ale ktore prenika cely viditelny svet. Je to zvlastny stav hmoty, ktory nazyvame pole Sin. Toto pole neuveritelne komplikuje vsetky matematicke rovnice, vysvetlujuce pohyb vlnovych castic.
A rychlost svetla v tomto poli odporu podla vasich mier nikdy neprevysuje tristotisic kilometrov za sekundu.
Preco je rychlost svetla hmotnym telesam nedosiahnutelna? — pokracuje v uvahach Uo. — Nielen preto, ze treba vynalozit nekonecne velku silu na rozbeh telesa do tejto rychlosti. Podstata veci spociva vo vlastnostiach podla odporu. Len vtedy by,Urania’ bola dosiahla nadsvetelnu rychlost, keby sa vam podarilo neutralizovat toto pole. Ale vy ho neviete neutralizovat a nedokazete to mozno este desiatky milionov rokov. O poli Sin nevedia ani Griadania.
A vy dokazete neutralizovat pole odporu?
Aby bolo mozne prekonat rychlost svetla, — neodpovedal Uo na moju otazku a otocil sa k obrazovke, — treba prerazit v poli odporu tunel. Na to sa spotrebuje za nekonecne kratky cas uzasna energia v presne vypocitanom rytme. Tunel, ktory sme uz raz prerazili, stale sprevadza astroplan. Treba ho len udrzovat malym mnozstvom energie — asi sto miliard kilowattov za minutu.
,Vraj male mnozstvo energie!’ pomyslel som si.,Je to skoro tolko, kolko v XXIII. storoci vyrobila za rok volzska kaskada!’ Potom Uo vyvolal na obrazovke cely rad matematickych symbolov a zacal mi vysvetlovat podstatu
