podniknut.
— Co najskor sa vyzved, kde lezi hlavny elektronkovy mozog energetickych stanic, — ziadal som Viaru.
— To pojde tazko, — povedala zamyslene. — Ale pousilujem sa. Cakaj vyzvu.
Vdaka Viare sme sa dozvedeli, ze hlavny elektronkovy mozog lezi v nepristupnej krajine na severozapade centralneho svetadielu. Je obklopeny premenenym priestorom a mocnymi silovymi polami. Pochybujem, ze by sa tam dalo preniknut. Ale Uo nas ubezpecil, ze „Samojlovova zona” hravo prenikne do elektronkoveho mozgu.
O niekolok hodin si Piotr Michajlovic nahlivo strkal do vrecak mikrofilmy, zapisniky, magnetofon, elektroanalyzatory. Uo mu posunkom naznacil, ze sa nemusi nahlit a ze ma z vrecak vsetko vyhadzat. Zarazeny akademik sa podrobil jeho pokynu. Potom Metagalaktan vyniesol z rakety kreslo, stol, celu debnicku s potravinami a vsetko ulozil na plosinku z modreho kovu, ktoru pripravili akiste este vcera.
— Tu je plosinka, okolo ktorej sa vytvori pasmo, — strucne vysvetlil Uo. — Sadni si do kresla, hned zapneme pristroje.
Mocne som potriasol Samo j lo vo vi ruku a poradil som mu, aby bol opatrny. Dohovorili sme sa, ze len co sa Piotrovi Michajlovicovi podari rozlustit princip programovania elektronkoveho mozgu, nadviazeme spojenie s Griadoidmi a s Viarou a dame im signal k cinnosti.
Teraz som na vlastne oci videl rozpravkovu moc Metagalaktanov nad prirodou. Uo a ja sme vosli do astroplanu. Pri hlavnom pulte manipulovali dvaja obri, ktori sledovali cervene oko generatora pola. Generator vyzeral ako obrovsky elipsoid a zaberal celu hornu cast gule. Od ustredne ho oddelovala dvojmetrova masivna priehradka, cez ktoru prenikal tichy vibrujuci bzukot. Na obrovskej obrazovke som jasne, ako na par krokov, videl akademika. Sedel v kresle a zvedavo si obzeral gulu. Nahle cervene oko generatora zaziarilo oslepujucim modrym svetlom a dunivy hukot generatora presiel do ledva pocutelneho bzukotu. A v tom sa Piotr Michajlovic cudne zmenil: priestor, ktory sa okolo neho uzatvaral, zabranoval prudeniu svetelnych lucov. Na kratku chvilu vyrastol akademik do velkosti slona, potom sa zmensil, zacal sa rozplyvat, az uplne zmizol z ocu.
„Ako ho budeme teraz sledovat?” pomyslel som si. Uo sa usmial, ako keby uhadol moje myslienky, a zapol tmavu obrazovku, vmontovanu do priehradky generatora. Chvilu obrazovka matne svetielkovala, napokon sa na nej zjavili tenke modre obrysy Piotra Michajlovica a predmetov okolo neho. Obraz posobil takym zvlastnym dojmom, ze som nevdojak Samojlova prirovnal k zahrobnej matohe. Vsimol som si, ze na stoliku pred sebou ma nevelku okruhlu obrazovku, na ktorej sa takymi istymi priezracnymi ciarami crtala cast pultu a Uo so mnou.
Uo dal znamenie a ktorysi obor zapol druhy pristroj. Plosinka, na ktorej sedel akademik, sa plavne zdvihla do vysky a stale rychlejsie letela smerom na severozapad. Samojlov nam zakyval rukou.
Neodchadzal som od obrazovky ani na krok. Zmenseny modrasty obraz akademika, plosinky a pasma, ktore ho obklopovali, sa priblizil tesne k cielu. Sucasne pracovala aj obzorova obrazovka; Samojlova na nej nebolo vidno, ale zato sa pred nami v plnej nadhere farieb otvorila horska krajina, v ktorej bol ukryty hlavny elektronkovy mozog — srdce celej Griady, kto re prinasa svetlo a vzduch podmorskym mestam, energiu strojom v ptuinskych baniach, najrafinovanejsie slasti Poznavatelom. Okolo sa tycili vysokanske horske retaze, porastene lesmi. Striedali sa s niekolkokilometrovymi strzami, zahalenymi hmlou.
A vtom sa za ostrym konciarom, ktory sa dvihal do desatkilometrovej vysky, zjavila hlbokanska kotlina, obkolesena horskymi stenami. Na jej dne ziarila obrovska priezracna kupola. Elektronkovy mozog! Nad kotlinou sa akosi divne vlnil vzduch.
To je priestorovy oblak, — povedal Uo presvedcivo, ked pozrel nan. — Cez oblak neprejde ziaden pristroj, nikto. Je tam najvyssie napatie energie, ake Griadania dokazali vytvorit: miliarda kilowattov na kubicky meter priestoru!
A akademik? — pozeram znepokojene na opar, viriaci nad kupolou.
Uo povedal, ze Samojlov sa nema co bat. Teraz sa cela nasa pozornost sustredila na tmavu obrazovku. „Samojlovova zona” nehybne visela nad vlnami premeneneho priestoru. Na tmavej obrazovke vyzeral tento priestor ako rozvlnene zelenofialove more. Obcas sa po nom prehnala tmavocervena vlna — zaiste vybuch energetickeho maxima.
— Vytvorime vstupny tunel, — povedal Uo a zacal na pulte prepinat pakove vypinace.
„Samojlovova zona” sa naraz zahalila do oslepujuco modreho oblaku, ktory hned dostal tvar kuzela napoly ponoreneho do zelenofialoveho mora. O chvilu sa „zona” pomaly zasunula do ustia hyperboloidu a… zmizla z ocu. Na obrazovke sa zacal zurivy tanec prisernych virov. Potom vsetko stichlo. Na obycajnej obrazovke sa ako predtym vlnil lahky opar.
— Hotovo, — vydychol si Uo. — Uz je za barierou. Znovu prepinal. Na tmavej obrazovke sa zjavila silueta Piotra Michajlovica, teraz uz nie modra ale hnedozelena. Uo mi podal ploske sluchadla, v ktorych som zacul Samojlovov slaby hlas: — Som na kupole mozgu. Vovedte plosinku dalej. Na tmavej obrazovke sa tenkymi ciarami crtala kupola centraly a „Samojlovova zona”, ktora sa primkla tesne k nej. Uo zasa prepol cely rad gombikov a „zona” vosla ako noz do masla do hmoty kupoly. Na obycajnej obrazovke sa na celej ploche zjavila vnutorna hala s radmi gigantickych elektronkovych pristrojov, ktore v polkruhu obklopovali obrovsky pult, podobny podiu v tvare musle. Okolo pultu chodili sluzobnici. Naraz zacali znepokojene pobiehat po centrale, zivo gestikulovali a rozpravali sa. Na pulte, na vstupnych blokoch budovy, pod strechou, zamihali stovky roznofarebnych indikatorov. Vo chvili, ked „Somojlovova zona” prenikala cez priestorovu barieriu do vnutra centraly, akiste vsetky signalizacne pristroje zaznamenali necakane zmeny v energetickej rovnovahe.
Avsak sluzobnici sa o chvilu uspokojili, lebo nezistili ziadne poruchy v praci mozgu a bariery.
Ale vtedy sa uz „zona” zlahka spustila skoro az na pult a nehybne zostala visiet v priestore priblizne meter nad riadiacimi klavesmi. Bolo to ako v rozpravke: akademik vstal z kresla ako doma, popretahoval sa, rozcvicil si opuchnute koncatiny, poprechadzal sa po neviditelnej „klietke”, znovu si sadol za stol a pripravil magnetofon na zapisovanie pozorovani. Chvilu napato pocuval rozhovor nic netusiacich sluzobnikov. Potom nadviazal spojenie s nami.
Hovoria, — vysielal Samojlov, — ze cas poklesu energie nadide o styridsatsest cyklov (cize o osemdesiatpat nasich hodin). V ten den pride do centraly Jugd, aby zalozil dalsi clanok programu. Ked aktivnost energie dosiahne maximum, silovy luc zamieri na Lezu a znici ju do zakladov. „Lezski Griadoidi nevedia o nicom. Stihne ich zasluzeny trest! Slava mudrym Poznavatelom!!!” — tak vravia sluzobnici.
Co chcete podniknut, kym budete cakat na pokles aktivnosti? — spytal som sa akademika.
— Musim dokladne prestudovat zakony cinnosti elektronkoveho mozgu a striedanie cyklov riadenia. Skratka, treba vystihnut rytmus procesov. Potom budeme moct rozuzlit cely program podla vstupneho clanku, ktory zalozi Jugd.
Skoro styri dni pracoval Samojlov za stolom bez pohybu, len niekedy si trochu pospal. Pozorne sledoval pracu elektronkoveho mozgu.
Nastal den poklesu aktivnosti. Blizil sa rozhodujuci okamih. Podari sa Piotrovi Michajlovicovi naucit sa programovanie griadskej energie? Ak sa to podari, osud Poznavatelov bude specateny. „Poriadok zivota”, uplne nezmysleny v obdobi vyspelej civilizacie, padne i s jeho zdegenerovanymi tvorcami.
V ten den pri vychode slnka sa na kupole rozziarili tisice fialovych a zelenych svetiel; oznamovali prichod Jugda. Ked Poznavatel vosiel do centraly, sluzobnici sa mu podlizavo vrhli k noham: vedeli, ze Jugd ma menovat stastlivcov, ktori za vernu sluzbu Poznavatelom pojdu na polrocny oddych na Ostrovy oddychu.
Jugd dal pokyn rukou a sluzobnici opustili salu. Zrejme ani im nedoverovali. Akt slavnostneho obradu sa zacal! Jugd pristupil k pultu a zacal pisat na biele tabule sifry dalsieho clanku programu. „Samojlovova zona” visela skoro na jeho pleciach. Keby Jugd zdvihol ruku, urcite by narazil na plosinku, kde stal akademikov stol.
Piotr Michajlovic bol same ucho a pozorne sledoval Poznavatelove manipulacie. Jeho elektroanalyzator neprestajne rachotil pri desifrovani zakladneho programu. K Jugdovi neprenikal zo „zony” ani zvuk, ani svetlo.
Tenka vrstva premeneneho priestoru spolahlivo izolovala akademika.
Napokon sa Jugd vzpriamil. Program bol zalozeny. A hned sa velke svietiace indikatory na pulte rozziarili oslepujucim bielym svetlom: aktivnost energetickych stanic sa rychlo zvysovala. Znovu vyrabali mnozstvo energie.
— Program som rozlustil! — ozval sa v sluchadlach vzruseny hlas Piotra Michajlovica. — Energia je v nasich rukach. Teraz mozem konat. Pockajte, pockajte… zaujimave!
Akademik sa naklonil tesne k Jugdovej tvari. Poznavatel nahlivo zostavoval novy program.
— O, zazrak! — zaznel znovu v sluchadlach akademikov hlas. — Chce zalozit program — rozkaz juznej casti energetickych stanic, ktore zasobuju Lezu. Nemozno cakat! Lezu zbavia svetla, vzduchu, energie. Aha! Este jeden rozkaz — gravitacnemu generatoru: Vybuchnut nad Lezou gravitacnu bombu! Uplna skaza!
