ten radiomajak? Presny prichod ti oznamim dodatocne.
Dobre, — povedal Dzirg. Budem vas cakat.
Obrazovka zhasla. Samojlov s rastucim udrvom pocuval nas rozhovor. Az teraz som si uvedomil, ze som sa mu ani slovom nezmienil o svojej ceste. Rozisli sme sa celkom necakane, v den, ked som ho nenapadne opustil v griadskej skole. Zacal som rozpravat o svojich prihodach.
— Ja to uz vsetko viem, — prerusil ma netrpezlivo. — Sledoval som tvoje dobrodruzstva pomocou elektronkovych hladacov. Viara mi ukazala, do ktorej oblasti Fialoveho oceanu si sa vybral s Dzirgom. Radsej mi povedz, aky plan uteku si vymyslel.
Akademik si vypocul moj navrh a pochybovacne pokrutil hlavou. Ale napokon uznal, ze v takejto situacii by sme nic lepsieho nevyhutali.
Za pokus to stoji, — povedal, — Ale za budol si na jednu dolezitu malickost: podari sa nam vklznut do vystupneho trozskeho tunela?
Do lievika? Predpokladam, ze Griadania ho otvaraju s pravidelnou presnostou, mozno kazdu hodinu. Musime najst jeden kanal a vyckat pri nom, kym tunel otvoria.
Nie, nie je to tak, — namietal Samojlov. — Pocuj, «co ti poviem: v ystupny tunel sa otvara sestkrat denne, aj to iba specialnym kodom, ktory je v Elektronkovej centrale Trozy. Nahodou som sa ho dozvedel. Hoci Poznavatelia dosiahli vysoky stupen vyvoja, su dost naivni a domnievaju sa, ze sme vo vyvoji nevelmi predstihli operaterov z Trozy. Preto som sa v Informatoriu tesil uplnej slobode a mal som pristup ku vsetkym jeho pokladom. Tento kod je v patsto stvrtej vrstve stredneho pasu Informatoria. Viem to.
Ale ako ho treba pouzit?
Celkom jednoducho: vysielacku mas. Do generatora zalozime sifru a naladime sa na prechodny automat, ktory je umiesteny na streche Kruhov mnohotvarnosti. Vtedy sa tunel otvori, ale nie nadlho, dohromady len na pat minut, lebo v Elektronkovej centrale to zistia a tunel hned zavru. Za tychto pat minut sa musime dostat z Trozy von.
Jasne, — povedal som a v duchu som este raz dakoval osudu, ze ma opat zviedol s Piotrom Michajlovicom.
… Prudke trhnutie prerusilo moj nepokojny spanok.
— Vstavaj, prisli po nas, — sepkal akademik. Nadvihol som hlavu: do miestnosti vstupoval Liug a dvaja neznami sluzobnici Kruhov mnohotvarnosti.
— Pojdete so mnou do Zdokonalovacieho oddelenia, — prehlasil biopsycholog bez dlhych reci.
V Zdokonalovacom oddeleni prebehol dost nezvycajny rozhovor:
— Mozete sa podrobit pokusu? — spytal sa nas Jugd. Akademik uzuz chcel vyslovit svoje rozhorcenie, ale ja som smelo odvetil: — Ano!
Samojlov na mna zacudovane pozrel, ale upokojil som ho pohladom.
Umiestili nas v dvoch laboratornych miestnostiach vedla seba a kazali nam cakat. Stastie nam zicilo: v povale laboratoria bol ovalny otvor, pravdepodobne kvoli vetraniu. „Kolko casu nam zostava?” premyslal som horuckovite, ked som si pripevnoval disk k hrudi.
— Piotr Michajlovic, podte rychlo sem! Je najvyssi cas!
Akademik sa kdesi zdrzal.
— Co tam robite? — zvolal som nespokojne. — Chytro!
Konecne sa Samojlov objavil vo dverach.
— Daj sem vysielacku! — povedal.
Kym ladil aparat, starostlivo som zamkol vonkajsie dvere laboratoria.
— Teraz sa ma poriadne chytte, — zasepkal som Samojlovovi.
Vzrusenie mi zovrelo hrdlo. Pevne sme sa objali a zapol som disk.
Pristroj nas lahodne a zdalo sa mi, ze aj lahsie ako prvy raz, vyniesol k otvoru. Museli sme odtrhnut niekolko priezracnych priecok, ktore sa otacali v otvore, aby sme mohli cezen preliezt. Podarilo sa nam to len po velkej namahe. Ocitli sme sa v sirokom temnom komine. Kam nas asi zavedie? Vystupovali sme stale vyssie a neraz sme sa posmykli na jeho hladkych stenach.
Zrazu som dost bolestivo vrazil hlavou do niecoho tvrdeho. Stupanie sa skoncilo. Ukazalo sa, ze tu sa kanal ohyba o styridsatpat stupnov. Hned bolo vidnejsie. Daleko vpredu zamihotalo svetlo.
Neocakavana prekazka, — zahundral akademik. — Tu nam disk n epomoze.
Chytro, chytro, — pohanal som akademika, hoci som vedel, ze je to zbytocne. — Stvornozky!
Vypol som disk a zacal som sa plazit ako za davnych cias nasi predkovia na bojiskach.
Chvilu bolo v komine pocut len akademikove nadavky; nebol zvyknuty pohybovat sa takym sposobom. „Za kolko sa asi vratia biopsychologovia?” bzucalo mi v hlave. „Za hodinu alebo za pat minut? Kedy sa uz skonci tento prekliaty komin?” Svetly kruh vpredu sa mi este stale zdal nekonecne daleko. Pozbieral som posledne sily a plazil som sa este rychlejsie. Akademik zaostaval.
— Nevzdavajte sa, Piotr Michajlovic! — povzbudzoval som ho. — P otom si oddychneme.
Mlcal a fucal ako rusen.
— Uf! Konecne! — vydychol som si s velikanskym ulahcenim a opatrne som vystrcil hlavu z otvoru. Srdce sa mi radostne rozbuchalo: otvor ustil prave pri upati budovy Kruhov mnohotvarnosti.
— Chytro, Piotr Michajlovic! — sepkal som hlasno. Akademik sa este plazil kdesi v tme, zo desat metrov odo mna. Vystrel sem ruku, nahmatal som Samojlova a jednym tahom som ho vytiahol von. Fucal od namahy a nemohol zo seba vydat ani slovo.
— Kde je automat, ktory otvara lievik? — suril som.
— Tam… pockaj. Hned, — a klakol si na stupienok. Videl som, ako Samojlov zbledol, a uvedomil som si, ze mu bude tazko, ked sa ma bude musiet drzat pocas letu. Strhol som si disk z hrude a pripevnil som ho akademikovi. Potom som sa pre istotu priviazal k ucencovi remenom a pevne som ho objal okolo pliec. Disk nas znovu vyniesol do vzduchu.
O chvilu sme sa vznasali vo vyske najvrchnejsieho stupna budovy.
Zrazu som si vsimol, ze okolo sa zacalo stmievat. Vokol blikali nespocetne svetla. Pozrel som hore, ale cez priezracnu strechu Trozy som nevidel ani fialovu oblohu, ani jadro Galaxie. Po oblohe leteli tazke chmurne mracna!
— Zacina sa cyklus hmiel a burok, — poznamenal odpocinuty akademik.
,Je to dobre, ci zle?” pomyslel som si.
— Tu je prechodny tunelovy automat, — ukazal Samojlov na stvorhrannu skrinku z umelej hmoty.
— Pozri hore.
Stlacil gombiky pristroja a vyslal signal. V automate cosi zastrkotalo, zabzucalo.
— Lievik! — zakrical som natesene.
Polaroidna strecha sa pomaly otvarala prave nad budovou Kruhov a postupne sa vyduvala hore do tvaru sirokeho kuzela. Disk som zapol na plne obratky. Pristroj zabzucal tenkym hlasom, ani co by sa stazoval na neprimerane zatazenie, a zacali sme sa spiralovite dvihat k hrdlu lievika. S obavami som pozeral na hodinky. Od chvile uteku preslo 45 minut. Ktovie, ci nas uz zacali hladat? A keby? No aj tak sme stupali pomaly.
— Styri minuty! — zachrcal Samojlov. — O minutu sa tunel zavrie. Chytro! Lebo je vsetkemu koniec…
— Zatvara sa! — zvolal som, ked som spozoroval, ze kuzel sa pomaly zacal skracovat.
Este kusok! Uz len chvilku! Len co sme presli cez hrdlo tunela, zmensilo sa na velkost svetlika a s tichym sramotom sa zavrelo.
Nad hladkou plosinou nas privital prudky vietor. Na stastie nam vial do chrbta. Nepredstavitelna horucava, ktorej som sa tak bal, polavila, ale bolo dusno a sparno. To boli prve priznaky obdobia hmiel a burok!
Znezrady som sa instinktivne obratil, ako keby ma cosi nutkalo, a srdce sa mi zovrelo: za nami znovu vyrastol kuzel otvarajuceho sa tunela a na jeho okraji sa zjavila cierna bodka. Zakratko sa premenila na malu postavu: ktosi nas prenasledoval.
— Piotr Michajlovic, nahanaju nas! — povedal som akademikovi.
Samojlov sa strhol a bez slova posunul packu horizontalnej rychlosti do najkrajnejsej polohy, co badatelne zrychlilo nas let. Niekolko minut sa postava nezvacsovala, ale potom nas zacala pomaly dohanat. Leteli sme v hustnucom sumraku nad ciernymi lesmi 2 3 3 Griady; lenlen ze sme sa nedotykali korun stromov. Pristroj vynechaval; pretazenie zrejme sposobilo, ze nejake jemne mechanizmy prestavali pracovat. Zakratko sa k nam prenasledovatel natolko priblizil, ze som rozoznal jeho tvar. Bol to cervenooky Liug! Ako nas len nasiel? A preco je
