Galaxie. A nakoniec, co je najdolezitejsie — dokazal by tento astr oplan vyvinut nadsvetelnu rychlost? Pravdepodobne nie. Keby to tak bol medzigalakticky astroplan! Nie, ani vtedy by som nemohol odletiet: ved Piotr Michajlovic zostal v Troze! Dobre, vratim sa do Trozy. Nemoze byt ani reci o tom, aby sme sa podrobili dobrovolne hnusnej operativnej vymene mozgovych centier a aby sme sa potom dali dopravit do preslavnej Zelsy.
Odrazu som sa mykol, lebo sa ozval ostry zvuk zatvaraneho priklopu. Bol to, pravdaze, Aid! Operateri sa nahlili na miesta. Poznavate! zapol startovy signal. Antigravitacny transporter sa pomaly vzdaloval nabok. Este chvilka a astroplan sa za rachotu energetickeho spatneho narazu odtrhava od povrchu Ptuina.
Zbohom, priatelia z podzemnych miest Ptuina! Verim, ze vam coskoro vyjde slnko slobody!
6
Utek z Trozy
Len co sa elipsoid dotkol vylestenej trozskej plosiny, uz ma zdrapili sluzobnici Kruhov mnohotvarnosti, ktori tu na mna cakali, a posadili ma do vajcoviteho pristroja. O polhodinu pristroj vletel do lievikoviteho tunelu. S pozitkom si obzeram nezabudnutelnu panoramu Trozy.
… Zavreli ma do trojuholnikovej miestnosti bez okien. Cez jednu stenu matne presvita polarizovane svetlo. Kde asi je Piotr Michajlovic? 2e by uz nezil? Od tychto rozumarskych barbarov aby clovek cakal to najhorsie.
Silny buchot prerusil moje myslienky. Do miestnosti vletel snop ostreho svetla. Zazmuril som oci, a ked som ich otvoril, stali predo mnou traja sluzobnici.
— Pod, — prehovoril ktorysi studenym hlasom. Mlcky kracame cez tunely.,2e by do Zelsy?…” Vytah sa zastavil pred okruhlymi dverami. „Iste operacna sala” pomyslel som si zmatene. „Co teraz? Necakanym uderom omracit sprievodcov a pokusit sa ujst? Hej, ale ako ujst z Trozy?” Sluzobnik otvoril dvere a moje obavy sa rozplynuli: spoznal som znamu biopsychologicku salu. Pravdepodobne na mna cakali, lebo hlavy biopsychologov v oranzovomodrych odevoch sa rychlo otocili ku mne. Na vyvysenom mieste sedel Jugd, Liug a dalsi traja neznami Griadania. Uprostred oranzovomodrych som zazrel… akademika Samojlova. Odstrcil som sluzobnikov, zamieril som k nemu a sadol som si vedia neho.
— Piotr Michajlovic, som rad, ze vas vidim. Uz som ani nedufal, ze vas najdem ziveho. Co chcu s nami robit?
Samo j lov sa tvaril ustarostene. Zvrastil celo, nepozorovane mi kyvol a nahlivo mi zasepkal: — Hrozi nam vazne nebezpecie. Teraz budu rozhodovat, co s nami.
Teba prikazali Kruhy poslat do zelskych bani. Uz si o nich pocul?
— A co caka vas? Samo j lov sa uskrnul: — Mna? Za vzorne spravanie ma asi pouziju pre dalsie studium mozgovych procesov…
Biopsychologovia pozorne nacuvali, o com sa zhovarame, ale lahostajne sa odvratili, pretoze nic nerozumeli; predmety skumania ich zatial nezaujimali.
— Ja mam toho tiez dost, — povedal zrazu Piotr Michajlovic. — Griadsku teoriu priestoru a casu v hlavnych rysoch poznam. Vsetok potrebny material mam na mikrofilmoch. — Spokojne sa pohladil po napcha tych vreckach. — Podrobnemu studiu mikrofilmov venujem zvysok zivota. Musime rozmyslat o navrate na Zem.
— Uz je asi neskoro, Piotr Michajlovic. Teraz sa odtialto nedostaneme.
— Dostaneme, — povedal Samojlov pevnym hlasom. — Dobre, poro zpravame sa medzi styrmi ocami. Pozri, uz sa to zacina…
Jugd panovacne udrel po stlpe tenkou tyckou. Ozval sa melodicky zvuk a zavladlo uplne ticho.
— Kruhy mnohotvarnosti ziadaju prerokovat otazku priselcov zo Zeme. Neposedny divoch menom Vektor (tak vyslovil moje meno), ako nevhodny objekt vyskumu mozgovej cinnosti a rusitel Harmonickeho poriadku Griady, bude neodkladne dopraveny do Zelsy. Tebe, Liug, — obratil sa k cervenookemu biopsychologovi, — nariadujem vykonat na pozemstanovi op eraciu mozgu.
Cervenooky sa pokojne zaskeril a prikyvol.
Ale tu prisiel neocakavany obrat. Biospychologovia v podstate suhlasili s Jugdovym navrhom. Uzniesli sa, ze mna dopravia do Zelsy a Samojlova prevezme Mozgove oddelenie. Budu hlbsie skumat jeho myslenie. No zrazu sa Liug obratil na Jugda.
— Biopsychologicke oddelenie ziada, aby si este na tyzden mohlo ponechat oboch pozemstanov kvoli zaujimavym a slubnym pokusom, skrizit ich s Griadoidmi a Erobsami. Sudime, ze pokusy prinesu velky osoh Poznavatelom. Bytosti, ktore vzniknu v dosledku pokusov, budu povodcami novej pracujucej rasy. Zdedia od pozemstanov niektore cenne vlastnosti: chapavost, rozhodnost, praceschopnost. — Pri tychto slovach spokojne pozrel na akademika. — Nasi operateri maju detsky rozum a Griadoidi su hlupi a vzdoroviti. (Usmial som sa, ked som si spomenul, ako usilovne sa deti oceanu ucia v tajnych skolach podmorskych miest.) Uz nie su schopni obsluhovat najnovsie stroje.
Biopsychologovia suhlasne zahucali, zacvakali cudnymi pristrojmi a postavili sa za Liugov navrh. Jugd sa porozpraval cez televizny kanal s Elcom a oznamil, ze Kruhy mnohotvarnosti pokus povoluju. Sluzobnici Kruhov mnohotvarnosti nas odviedli vedla do polotmavej miestnosti. Ked sme zostali sami, Samojlov sa hlasno rozosmial: — Pocul si, co vymysleli?
Potom sa horuckovite zacal prechadzat po miestnosti.
— Co cusis? — osopil sa zrazu na mna. — Treba cosi podniknut!
Musim sa priznat, ze az v tejto chvili som si uvedomil zmysel neslychaneho navrhu. Cele hodiny sme presedeli v tazkych myslienkach. A odrazu mi svitlo v hlave.
— Pockajte!
A vylozil som mu svoj plan na zachranu, ktory vyuzival pokus Poznavatelov a vyuzival ho proti nim. Samojlov sa zamyslel a po chvili ozil.
To si zle nevymyslel! To bude asi jedine vychodisko. Ale na com odletime? Neviem, kde zoberieme vajcovity pristroj.
A naco by nam bol? — povedal som a vytiahol som spod pazuchy antigravitacny disk. Starostlivo som ho schovaval pred Poznavatelmi, rovnako i radiotelepristroj, ktory som dostal od Dzirga.
Samojlov ma tuho objal.
— To nam prislo velmi vhod, — vzrusene prehovoril akademik. — Ale ci nas oboch unesie? Poznam technicke udaje disku. Ma nosnost stosestdesiat kilogramov. A ja vazim osemdesiatpat a ty?
Devatdesiat! — odvetil som skrusene. — Keby som to bol vedel prv!
Neboj sa, — upokojoval ma Samojlov a v duchu cosi usilovne pocital.
— Spravidla kazdy pristroj ma nejaku rezervu — teda aj disk bude mat asi vacsiu skutocnu nosnost. Ale co budeme rozpravat, mozeme si to overit.
Rychlo som pripravil disk, objal som Samojlova a stlacil som packu pristroja. Dost pomaly sme sa vznasali k povale.
— Tak vidis, — poznamenal Samojlov. — Hoci tazko, ale predsa nas unesie. A kade vlastne poletime?
— To uz nechajte na mna.
So sprisahaneckym vyzorom som vytiahol druhy predmet — radiot elepristroj. Samojlov este nevedel, o co ide, a spytavo na mna pozrel.
— Naco je ti ten pristroj? — usmial sa. Neprestal som napinat akademikovu zvedavost, zapol som aparat a vytocil som dohovorenu volaciu sifru. Na miniaturnej obrazovke sa zjavili zelenkaste pasy. Presla minuta, dve, tri. Odpoved neprichadzala. Co sa prihodilo? Preco Dzirg mlci? Uz som sa zacinal citit trapne a chystal som sa vsetko obratit na zart, ked vtom zelenkaste pasy vybledli a na obrazovke sa objavili nejasne crty Dzirgovej tvare. Stal na palube neznameho plavidla a ustarane hladel do takeho isteho radiotelepristroj a ako ja.
Jeho tvar vyjadrovala vzrusenie a obavy: zrejme si vsimol nezvycajne prostredie, v ktorom sme boli.
— Pocuvam ta, brat, — zacul som Dzirgov hlas, oslabeny vzdialenostou, a ulahcene som si vydychol.
Co sa s tebou robi? Vyzeras utrapeny, — pokracoval.
Kde si? Co mozem pre teba urobit?
Niekolkymi slovami som mu rozpovedal, co sa s nami stalo, a poprosil som ho, aby nas schoval na svojom clne. Dzirg sa nezacudoval, iba povedal: Kedy a kde?
Cakaj nas v tych miestach, kde sme sa pred siestimi dnami rozisli: na severozapad od Drazy. Pamatas sa na
