utok na Vesmir na prahu obdobia vsesvetoveho oslobodenia. Hovoril som im o ovladnuti celeho priestoru okolo Slnka, o velkom vitazstve ludskeho rozumu, ktory sa naucil uplne premienat hmotu na svetlo, o prvych medzihviezdnych letoch, ktore zacali Obdobie poznania Vesmiru. Rozpraval som im o svojom priatelovi Samojlovovi, ktory nasiel sposob premeny hmoty na gravitony. Energia ich rozpadu nam umoznila preklenut priestor a cas a najst Griadu v nekonecnych hlbinach Galaxie.
Dufam, ze moje skromne vedomosti a skusenosti prinesu Griadoidom aspon daky uzitok v ich boji za novy svetly svet.
V Leze som prvy raz pozoroval v praxi „pracu” Sluzby tisicrocnej harmonie, o ktorej sa mi so smiechom a s poburenim nakratko zmienil Piotr Michajlovic vo Vysokom stupni poznania. Len co sa skoncil obed, vysli sme s Gerom na Namestie starsich bratov. Pri jednom stlpe, ktory podopieral kupolu mesta, som si vsimol zhromazdenie Griadoidov. Zaiste si aj oni vysli na popoludnajsiu prechadzku. Ked som prisiel blizsie, videl som, ze Griadoidi pozeraju na cierny hribovity pristroj, vmontovany do stlpa vo vyske troch ci styroch metrov.
Coze je to za pristroj? — spytal som sa Gera. Moj priatel sa sarka sticky uskrnul: Je to pristroj na zlepsenie travenia. Vtom sa z aparatu ozval ostry hlas: — Pozor! Pozor! Pocuvajte! Hovori Sluzba tisicrocnej harmonie!
Uz sa to zacina, — podotkol Ger a veselo pozrel na mna.
Co sa zacina? — bol som zvedavy.
Zaraz uvidis…
Z aparatu zaznela pochmurna slavnostna hudba.
— Symfonia… trpiaceho brata Poznavatela, — vysvetlil mi Ger, ktory sa dusil od smiechu.
Nic som este nechapal, popleteny neodovodnenou Gerovou veselostou. Pri poslednych neobycajne vysokych hudobnych tonoch sa znovu ozval z aparatu kovovy hlas: — Bratia Griadoidi! Pozdravuju vas bratia Poznavatelia, ktori bez reptania nesu tazke bremeno ziskavania a uplatnenia vedomosti o Velkej mnohotvarnosti…
Griadoidi ironicky pozreli na seba. Kdetu bolo pocut priduseny smiech.
S rastucim udivom som pocuval vysielanie Sluzby tisicrocnej harmonie (teraz som si hmlisto spomenul na obsah „textu”, o ktorom vravel Samojlov).
— Zlaty vek… — namahal sa kyberneticky hlasatel. — Griadoidi su preto na Sumracnych planinach, lebo tam odjakziva zili. Je to ich prirodzene prostredie. Na povrchu Griady nemozu zit, ochoreli by a umierali.
Zo vsetkych stran sa ozval neskryvany smiech. Griadoidi zacali hlasatelovi napovedat nasledujuce vety. Zrejme vedeli uz tieto relacie naspamat.
— Bratia! Myslite vzdy na svojich druhov v praci — Poznavatelov, ktori sa dusia od nadmernej rozumovej namahy! — pokracoval hlasatel.
Huronsky smiech sa niesol po Namesti starsich bratov. V jeho vrave celkom zanikol hlas propagandistu Tisicrocnej harmonie. Marne som sa namahal zachytit koniec vysielania.
— Bodaj ich…! — povedal Ger a este vzdy sa smial. — Oddychneme si pred vyucovanim.
Napokon sa utisil, utrel si slzy, ktore mu vyhrkli od smiechu, a vysvetloval mi, akoby sa bol previnil: — Kazdy raz pocujes to iste, nuz sa veru tazko zdrzis smiechu.
Nahle sa zachmuril a vazne pokracoval: Hrozne sa nam to uz zunovalo…! Styri razy za den so zavideniahodnou presnostou zapina Sluzba tisicrocnej harmonie aparaty a vysiela dalsi cyklus „ideologickeho” spracovavania Griadoidov. Nijako sa nevladzeme zbavit tychto jalovych reci! Keby sme vypli co i len jeden pristroj, automaticky sa prerusi dodavka energie do Lezy.
Akyze vyznam maju tieto vysielania? — cudujem sa. — Ved su to rozpravocky pre male deti. Alebo vas naozaj pokladaju za uplnych hlupakov?
Pravdaze! V tom je cela tragedia! Ubohi bratia Poznavatelia! Uz preslo druhe tisicrocie, co zabudli zmenit text relacie a zverili „velke dielo Tisicrocnej harmonie” robotom. Predtym aspon viedli toto vysielanie biopsychologovia, ale uz aj ti zleniveli… Ubohe roboty a automaty dostali nove tazke brema.
A ci Poznavatelia nikdy nepridu preskumat vas tunajsi zivot? Nechcu sa presvedcit, ako na vas posobi propaganda Tisicrocnej harmonie?
Ajle kdeze! — mavol Ger rukou. — Vo svojom seb avedomi pozeraju na Griadoidov ocami davnych predkov — Ochrancov vedomosti. V ich c asoch boli nasi bratia naozaj az na dne nevedomosti. No teraz, po tritisic rokoch, sme uz naskrze inaksi. Ved si sam videl. Okrem toho Poznavatelia doveruju obrazovkam televizorov, ktorymi pozoruju nas zivot. To je velmi mudre! Na miestach, kde su namontovane televizne pristroje Poznavatelov, mame vzdy v sluzbe skupiny „hlupakov”. Ti sa pretekaju v umeni vytvarat pred Poznavatelmi iluziu nevedomosti a divosti, ktora je nasou ochranou.
Ale zavse pridu Poznavatelia do Lezy, ci nie?
— Nie, — odvetil Ger. — Boja sa Sumracnych planin. Posledny raz boli u nas Poznavatelia pred patdesiatimi rokmi. Akoby narocky, jedneho Poznavatela zozral akugor, ktoreho na nich sikovno nahnal Starsi brat. Odvtedy ich sem nedostanes! Celkom sa spoliehaju na straznych Poznavatelov a pologriadoidov, ako napriklad na Dzirga.
S porozumenim sme sa na seba usmiali.
V nasledujucich dnoch som sa presvedcil, ze Ger mal pravdu. Nech by som bol byval hocikde, vsade ma prenasledoval ostry hlas Tisicrocnej harmonie. Hribovite ampliony Sluzby trcali naozaj na tych naj necakanej si ch miestach — na stenach plavidlovych komor, na rimsach budov, na stlpoch z mezonovej hmoty, v salach oddychu i v jedalnach, na hydrovozoch i v atmosferickych pristrojoch.
— Preco som vsak doteraz nepocul vysielanie? — cudoval som sa. — Ved teraz nemam od nich nikde pokoja. — Moju nechapavost coskoro o dstranil Ger; povedal mi, ze som prisiel do Lezy prave vtedy, ked Sluzba tisicrocnej harmonie urobila prestavku; bolo treba previnut magnetofonove pasy, lebo sa skoncil rocny cyklus textov vysielania.
— Teraz zasa neprestanu po cely rok, — „potesil” ma Ger.
Raz, ked sme s Gerom usilovne studovali principy premeny energie mezonovej hmoty, zapisane na mikrofilmoch, ktore priviezol Dzirg, do izby vbehol neznamy pracovnik a cosi posepkal Gerovi. Ten hned vstal a spytal sa ma: Chces ist s nami na Sudruzsku schodzu? Na nej Starsi bratia skladaju ucty z cinnosti za posledne dva kruhy (kruh sa rovna dva a pol pozemskym mesiacom).
— Prirodzene! — zvolal som.
Vosli sme do pohybliveho tunela a po polhodinovej ceste sme prisli na obrovske namestie, kde sa zhromazdilo prinajmenej milion Griadoidov. V strede namestia stalo cosi ako kovove podium. Sedeli tam sivovlasi pracovnici vo zvlastnych ciernozelenych oblekoch a ticho sa zhovarali. Pochopil som, ze su to Starsi bratia. Vtom jeden z nich vstal a dvihol ruku. Pridusena vrava, ktora pripominala vzdialeny hukot morskeho priboja, razom zmlkla. Ked Starsi brat prehovoril, jeho hlas znel hromovo. Zrejme sa tu zvuky zosilnovali osobitnymi akustickymi pristrojmi.
— Poznavatelia sa nazdavali, ze budem vernym strazcom Harmonickeho poriadku zivota v Leze, — zaznel mocny hlas Starsieho brata. — Ale ja som sa snazil konat tak, aby moji bratia menej pocitovali jeho nezmyselnost. Ani jeden pracovnik Lezy netrpel nedostatkom stravy a neprisiel o oddych. Prebudenie, cas jedenia, hodiny prace a oddychu, odchod na spanok, vsetko sa dodrziavalo s presnostou guny (ako som sa neskor dozvedel, jedna guna sa rovnala desiatim sekundam). Teraz pracujem na systeme noveho poriadku zivota, ktory nastolia nasi potomkovia v slobodnej Griade!
Ked Griadoid skoncil rec, strhol si z hlavy akusi prilbu a klakol si na jedno koleno. Celym zjavom daval najavo, ze si vazi volu spolocnosti a podrobuje sa jej. Nasledoval rad otazok, na ktore odpovedal jasne a zretelne.
Lezania akiste boli spokojni s cinnostou tohto Starsieho brata. Sivovlasy pracovnik dostojne vstal a za suhlasneho hluku zaujal predosle miesto na podiu.
Medzi poslednymi podaval zpravu nevysoky Griadoid s hlboko zasadenymi ocami; vychadzal z nich akysi nepokoj. Ako som zistil, mal na starosti rozdelovanie hmotnych statkov medzi pracovnikov Vychodnych sumracnych planin, kde boli najtazsie pracovne podmienky, co vyzadovalo dokonalu nestrannost a podrobnu evidenciu prace kazdeho Griadoida. Jeho rec odznela za vseobecneho mlcania. Ale ked si podla tradicie poklakol a cakal na otazky, na podium vystupili desiatky pracovnikov Vychodnych sumracnych planin. Cosi hnevlivo hovorili a ukazovali prstami na zohnuteho Griadoida. Pravdepodobne obvinovali nehodneho Starsieho brata z nesvedomitosti pri plneni celonarodnych povinnosti. Milionove zhromazdenie zlostne zahucalo ani obrovsky podrazdeny ul. Cim viac zalobcov sa zjavovalo, tym nizsie klesala hlava Griadoida.
Zrazu razne vstal, vyzliekol si ciernozeleny oblek a prilbu, polozil vsetko k noham Starsich bratov a so zvesenou hlavou zmizol v juznej priepustnej komore.
— Kam pojde teraz? — vyklzlo mi nevdojak z ust. Ger sledoval odchadzajuceho privetivym pohladom.
Potom odpovedal jasnym hlasom:
